1 Kapitalizmus a demokracia: bohatstvo, nerovnosť a životné prostredie

1.1 Úvod

• Za posledných 250 rokov sme sa stali svedkami nevídaného rastu celosvetovej životnej úrovne. Skutočný blahobyt dosiahla len menšia časť krajín, no výrazná väčšina svetovej populácie aspoň unikla pred zdrvujúcou chudobou.
• Približne v rovnakom čase, ako sa začala veľká časť populácie vymaňovať z chudoby, začala v ekonomike dominovať nová sila – kapitalizmus.
• Práve kapitalistická revolúcia umožnila pred chudobou uniknúť. Priniesla pokroky v technológii, zvyšujúcu sa špecializáciu a obrovské navýšenie produktívneho majetku – kapitálu. Tieto tri faktory viedli k dramatickému zvýšeniu množstva statkov, ktoré bolo možné každý deň vyrobiť.
• Sprievodnými javmi kapitalistickej revolúcie boli však aj nebývalé globálne ekonomické nerovnosti a rastúce ohrozenie životného prostredia.
• Nerovný prístup k rastúcemu bohatstvu viedol v mnohých krajinách k spoločenským nepokojom a požiadavkám na nový politický systém – demokraciu.
• Demokracia priniesla občanom krajín, ktoré ju prijali, väčšiu politickú rovnoprávnosť a zvyčajne viedla aj k zníženiu ekonomickej nerovnosti.

Príbeh Južnej Afriky

Keď sa v roku 1952 narodil Cyril Ramaphosa, ktorý sa v roku 2018 stal prezidentom Juhoafrickej republiky, v krajine vládol systém apartheidu a rasovej segregácie. Nemal preto prístup k najlepším školám, zdravotnej starostlivosti a dokonca ani k verejným záchodom. Nemal právo voliť.

V roku 2012 sa Ramaphosa stal juhoafrickým viceprezidentom a s majetkom presahujúcim 700 miliónov USD aj 29. najbohatším človekom v Afrike.

Počas apartheidu prosperovala biela menšina. Belosi vlastnili bane, fabriky a farmy, vďaka ktorým bola Južná Afrika najbohatšou krajinou na kontinente, a niektorí dosiahli úroveň bohatstva porovnateľnú s tou v najvyspelejších krajinách sveta. Príjem na obyvateľa černošských juhoafrických rodín na konci 80. rokov 20. storočia však dosahoval len okolo 11 % príjmu na obyvateľa v belošských rodinách. A na tejto úrovni zostal viac ako 50 rokov.

Odpor voči apartheidu bol násilne potlačený. Nelson Mandela, líder zakázaného Afrického národného kongresu (dnes najväčšia politická strana v Južnej Afrike), si odpykával doživotný trest vo väzení.

Ako líder baníckych odborov bol Ramaphosa súčasťou vlny štrajkov a komunitných protestov v polovici a na konci 80. rokov 20. storočia, ktoré presvedčili mnohých bielych priemyselníkov a podnikateľov, že apartheid sa musí skončiť. Vláda nakoniec uznala porážku a Mandelu prepustila z väzenia.

Demokracia, ktorá zaručila ľuďom zo všetkých rasových skupín rovnaké zákonné práva vrátane práva voliť, prišla do Južnej Afriky neskoro. Z prvých demokratických volieb v Južnej Afrike v roku 1994 vzišiel ako prezident Mandela. Ramaphosu zvolili do parlamentu.

Aké hospodárske zmeny nasledovali?

Ukončenie apartheidu a transformácia na demokratický politický systém viedli k tomu, že v niektorých oblastiach hospodárskeho života si černošské obyvateľstvo výrazne polepšilo. Zákonom stanovené oddeľovanie rás v školách a pri zdravotnej starostlivosti sa skončilo. Oveľa viac rodín získalo prístup k tečúcej vode a elektrine. Nedôstojné rasové vylúčenie sa v mnohých oblastiach života Juhoafričanov stalo minulosťou.

Zmenil sa aj charakter ekonomickej nerovnosti v Južnej Afrike.

Rozdiely medzi hlavnými skupinami obyvateľstva sa znížili. Príjem priemerného černošského občana sa teda priblížil k príjmu belošského občana.

Nerovnosti vo vnútri týchto skupín sa však dramaticky zvýšili. Ramaphosov príbeh je extrémnym príkladom.

Príchod demokracie a ukončenie apartheidu znamenali, že v oblasti politických práv sa všetci obyvatelia Južnej Afriky stali rovnými. Kombinácia znižovania rozdielov medzi rasovými skupinami a zvyšujúcej sa nerovnosti vo vnútri týchto skupín však spôsobila, že za 20 rokov od konca apartheidu sa príjmová nerovnosť Juhoafričanov neznížila (po zaplatení daní a prijatí transferov od štátu, napr. dávok v nezamestnanosti alebo starobných dôchodkov).

Čo nás čaká

V tejto a ďalších kapitolách sa k mnohým témam z nedávnej histórie Južnej Afriky a k skúsenostiam Cyrila Ramaphosu ako politického aktivistu, vedúceho predstaviteľa odborov, podnikateľa a hlavy štátu ešte vrátime.

V tejto kapitole sa však najprv pozrieme mimo Južnej Afriky. Budeme sa venovať tomu, ako nová forma organizácie ekonomického života nazývaná kapitalizmus počas svojho rozširovania sa po svete za posledných 250 rokov priniesla bohatstvo, nerovnosť a ohrozenie environmentálnej udržateľnosti. Pozrieme sa aj na to, ako príchod demokracie, ku ktorému došlo oveľa neskôr, odrážal a ovplyvňoval zmeny spôsobené kapitalizmom – zmeny, ktoré stále ovplyvňujú spôsob nášho života.

1.2 Bohatstvo a príjmové nerovnosti

Meranie nerovnosti

Nerovnosť spoznáme na prvý pohľad – stačí sa pozrieť na príklady nerovnosti v rôznych častiach sveta zachytené dronom. Môžeme predpokladať, že niektoré krajiny alebo spoločnosti majú väčšie nerovnosti než iné, ale pohľad z vtáčej perspektívy nám poskytuje dramatický obraz tejto skutočnosti. Ukazuje veľmi bohaté štvrte susediace s veľmi chudobnými. Štatistika nám však umožňuje porovnávať príjmy v krajinách a medzi nimi v rôznych časových obdobiach oveľa dokonalejšie.

Vďaka štatistike dokážeme zmerať nerovnosť rôznymi spôsobmi, no najužitočnejším je zoradiť všetkých na svete podľa príjmu od najbohatšieho po najchudobnejšieho. Následne môžeme informácie usporiadať a zobraziť ich podobne ako na grafe 1.1. To nám umožní zistiť, kam v trojrozmernom zobrazení sveta patríme.

Ide o trojrozmerné zobrazenie svetovej nerovnosti, ktoré budeme nazývať mrakodrapový graf. Krajiny sveta sú zoradené od najchudobnejších naľavo po najbohatšie vpravo. Najnižší stĺpec vpredu predstavuje priemerný príjem najchudobnejších 10 % v príslušnej krajine. Priemerný príjem najbohatších 10 % zistíme podľa najvyššieho stĺpca za príslušnú krajinu vzadu. Šírka stĺpca predstavuje veľkosť populácie krajiny.

decil

Podmnožina pozorovaní vytvorená tak, že celý súbor pozorovaní zoradíme podľa hodnôt určitej premennej a potom ho rozdelíme na desať skupín rovnakej veľkosti. Prvý decil napríklad označuje 10 % najnižších hodnôt v súbore pozorovaní. Pozri aj: percentil.

Ako príklad môže poslúžiť Čína. Široké stĺpce odzrkadľujú veľkú populáciu. Krajiny sú zoradené podľa priemerného príjmu, takže krajiny hneď vedľa Číny z pravej či ľavej strany majú podobný priemerný príjem. Niektoré však majú vyššie „mrakodrapy“ vzadu, čo znamená vyššie rozdiely medzi hornými 10 % a zvyškom obyvateľstva. Iné majú, naopak, plochší profil. Čína má červenú farbu, no jej susedia žltú a zelenú. Vysvetlenie farebnosti krajín nájdeme na grafe 1.1a. V podkapitole 1.3 uvádzame, ako nám údaje zobrazené v grafe umožňujú vyvodzovať zmysluplné porovnania medzi krajinami a rôznymi časovými obdobiami.

Ako čítať mrakodrapový graf

Graf 1.1 obsahuje množstvo informácií. Na grafe 1.1a predstavujeme rôzne pohľady na mrakodrapy, ktoré nám umožnia porovnávať údaje medzi krajinami aj v rámci nich. Uvádzame aj to, ako z grafu vyčítať spôsob zmeny svetového rozdelenia príjmov v čase.

Nerovnosť medzi krajinami a v rámci krajín

Pomer bohatých a chudobných, ktorý používame, je podobný, no nie totožný ako bežne používaný ukazovateľ nerovnosti zvaný pomer 90/10. Pomer 90/10 sa definuje ako pomer medzi príjmami dvoch jednotlivcov: na deväťdesiatom a desiatom percentile. My používame pomer priemerného príjmu desiateho (bohatí) a prvého (chudobní) decilu. Desiaty decil sa skladá zo všetkých ľudí, ktorých príjem je vyšší ako príjem človeka na deväťdesiatom percentile, takže ich priemer je vyšší ako príjem tejto osoby. Prvý decil sa skladá zo všetkých ľudí, ktorých príjem je nižší ako príjem človeka na desiatom percentile, takže ich priemer je nižší ako príjem tejto osoby. Preto náš pomer bohatých a chudobných bude vyšší ako pomer 90/10 za tú istú krajinu.

Z rozloženia príjmov v roku 2014 môžeme zistiť dve veci. Po prvé, rozdiely medzi bohatými a chudobnými sú obrovské v rámci každej krajiny – bohatí vlastnia oveľa viac ako chudobní, a po druhé, obrovské rozdiely v príjmoch sú aj medzi krajinami.

Pomer medzi výškou stĺpca vpredu a vzadu môžeme použiť ako jeden ukazovateľ nerovnosti v krajine. Zo zrejmých dôvodov ho budeme volať pomer bohatých a chudobných.

Pomocou tohto ukazovateľa dokážeme krajiny zoradiť podľa ich nerovnosti v roku 2014. Aj Nórsko, v uvedenom ukazovateli jedna z krajín s najmenšími príjmovými nerovnosťami na svete, bude v tomto rebríčku pravdepodobne vyzerať inak, než by ste čakali.

	Bohatí	Chudobní	Pomer bohatých a chudobných
Botswana	24 523	169	145
Nigéria	4 449	203	22
India	4 446	223	20
USA	60 418	3 778	16
Nórsko	45 302	8 325	5,4

Nórsko je síce krajinou s najnižšou nerovnosťou v rebríčku, no priemerný príjem v Nórsku je 19-násobne vyšší než priemerný príjem v Nigérii a najchudobnejších 10 % v Nórsku má v priemere takmer dvojnásobný príjem ako najbohatších 10 % v Nigérii.

Na grafe 1.1 vidíme v posledných desaťročiach obrovské nerovnosti, no nebolo to vždy tak.

Pred tisíc rokmi bol svet z hospodárskeho hľadiska plochý. Hoci medzi rôznymi regiónmi sveta existovali rozdiely, v porovnaní s tým, čo prišlo neskôr, boli malé. Natíska sa otázka, ako sme sa z toho sveta dostali až sem.

1.3 Ako sme sa sem dostali? Hokejka v reálnych príjmoch

Skôr než budeme môcť zodpovedať túto otázku, musíme sa zamyslieť nad tým, ako príjmy čo najlepšie merať.

Reálny HDP na obyvateľa: meranie príjmov v rôznych obdobiach a na rôznych miestach

hrubý domáci produkt (HDP) na obyvateľa

Ukazovateľ trhovej hodnoty produkcie ekonomiky za určité obdobie (HDP) vydelenej počtom obyvateľov.

inflácia

Zvýšenie všeobecnej cenovej hladiny v ekonomike. Zvyčajne sa meria za obdobie jedného roka. Pozri aj: deflácia, dezinflácia.

reálny HDP

Ukazovateľ trhovej hodnoty produkcie ekonomiky za určité obdobie upravený o infláciu. (HDP). Pozri aj: inflácia, stále ceny, hrubý domáci produkt.

stále ceny

Ceny upravené o zvyšovanie cien (infláciu) alebo znižovanie cien (defláciu), takže jedna jednotka meny predstavuje v rôznych časových obdobiach rovnakú kúpnu silu. Pozri aj: parita kúpnej sily, reálny HDP.

Keď v skutočnom svete niečo meriame aplikovaním pravidla alebo súboru pravidiel na údaje, číslo, ktoré dostaneme, nazývame štatistika. Najpoužívanejším štatistickým údajom na meranie príjmu je hrubý domáci produkt (HDP) na obyvateľa.

Ľudia zarábajú príjmy výrobou a predajom tovarov (hmatateľné veci ako bochník chleba) a služieb (nie sú hmatateľné, ale môžeme si ich kúpiť, napr. prístup na internet). Hrubý domáci produkt (HDP) je celková hodnota všetkých tovarov a služieb vyrobených na území určitej krajiny za dané obdobie, napr. jeden rok.

Aby sme vedeli zmysluplne porovnať hodnoty pre rôzne krajiny v čase, musíme v prvom rade vykonať štyri úpravy HDP danej krajiny.

• Po prvé, najdôležitejšie je vydeliť celkový HDP krajiny počtom obyvateľov, čím vypočítame HDP na obyvateľa, t. j. ukazovateľ priemerného ročného príjmu. HDP chudobnej krajiny s veľkým obyvateľstvom ako India môže byť mnohonásobne vyšší než HDP bohatej krajiny s malým počtom obyvateľov ako Belgicko – 2,66 bilióna USD v porovnaní s 526 miliardami USD v roku 2017. Ako ekonómov nás však zaujíma príjem priemerného obyvateľa krajiny, takže úprava o populáciu je najdôležitejším prvým krokom. V našom príklade má Belgicko s populáciou 11,38 milióna oveľa vyšší HDP na obyvateľa než India, ktorá má 1,34 miliardy obyvateľov – 46 169 USD v porovnaní s 1 987 USD.
• Po druhé, údaje musíme upraviť o zmeny v kúpnej sile v rámci krajiny. Ak sa HDP na obyvateľa zvýši o 10 % v domácej mene, no ceny tovarov a služieb sa tiež zvýšia o 10 % (teda inflácia je 10 %), tak vzhľadom na skutočnú kúpnu silu sa príjmy nezvýšili. Ľudia si môžu za zarobené peniaze kúpiť stále rovnaké množstvo tovarov a služieb. Ekonómovia hovoria, že v takomto prípade nedošlo k zmene v reálnych príjmoch. Pri historickom porovnávaní preto musíme údaje upraviť o infláciu a vypočítať tak reálny HDP na obyvateľa (niekedy sa označuje aj ako HDP v stálych cenách).
• Po tretie, aby sme mohli porovnávať HDP medzi krajinami, musíme ho merať v rovnakých jednotkách. Zvyčajne sa používa americký dolár.
• Po štvrté, aj keď údaje upravíme o infláciu a prepočítame na doláre, musíme vykonať ešte poslednú úpravu s cieľom zohľadniť veľké rozdiely v tom, čo si za jeden dolár kúpite v miestnych obchodoch v rôznych krajinách aj po prepočítaní na domácu menu. Používame metódu nazývanú parita kúpnej sily, skrátene PKS.

parita kúpnej sily (PKS)

Štatistická úprava, ktorá umožňuje porovnávať množstvo tovarov, ktoré si môžu ľudia kúpiť v rôznych krajinách s rozličnou menou. Pozri aj: stále ceny.

Žiadne štatistiky nám neukážu celú pravdu a navyše existujú aj iné spôsoby, ako merať príjem (napr. daňové záznamy). Takisto existujú aj iné spôsoby merania životnej úrovne (napr. mzda osoby v strede rozdelenia príjmov). HDP na obyvateľa má však jednu veľkú výhodu. Štatistici ho počítajú s použitím rovnakých pravidiel pre mnoho krajín a naprieč dlhými časovými obdobiami. Ekonómovia navyše môžu použiť historické záznamy, aplikovať na ne tie isté pravidlá a odhadnúť tak HDP na obyvateľa v obdobiach pred stáročiami.

Hokejka

Na zostrojenie čiarového grafu 1.2 sme použili štatistiky o HDP a uvedené štyri úpravy. Čiarový graf je graf, ktorý zobrazuje zmeny určitej premennej alebo určitých premenných v čase. Výška čiary predstavuje odhad priemerného príjmu vyjadrený v skutočnej kúpnej sile v príslušnej krajine a čase na vodorovnej osi. Všimnite si, že zvislá os sa meria v jednotkách reálneho HDP na obyvateľa.

Vďaka uvedenému grafu dokážeme lepšie pochopiť veľké rozdiely medzi krajinami v súčasnosti. Niektoré krajiny, napr. Veľká Británia, Taliansko a Japonsko, sa začali rýchlo ekonomicky rozvíjať pred rokom 1900. Tieto (a iné podobné) krajiny sú na grafe 1.1 oveľa viac vpravo, t. j. na bohatej strane mrakodrapového grafu.

To sa však udialo len nedávno. Väčšinu posledného tisícročia strávili všetky krajiny v rovnej časti grafu naľavo. Ak sa chcete dozvedieť viac, pozrite si krátke video od štatistika Hansa Roslinga. Predstavuje v ňom animácie procesu, ktorý viedol k súčasným nerovnostiam vo svete – niektoré krajiny začali rásť a ostatné začali zaostávať.

Cvičenie 1.1 Nerovnosť v štrnástom storočí

Ako by podľa vás vyzeral mrakodrapový graf 1.1 v štrnástom storočí?

Cvičenie 1.2 v Exceli: Údaje o príjmoch a pomer bohatých a chudobných

Na stránke Globalinc nájdete interaktívny graf. Môžete si stiahnuť údaje použité na grafe 1.2 v excelovom formáte, a to kliknutím na „xlsx“ za textom „You can also download the data here.“

Vyberte si päť krajín, ktoré vás zaujímajú.

1. Pre každú krajinu vypočítajte pomer bohatých a chudobných v rokoch 1980, 1990 a 2014. (Vypočítajte ich v Exceli a postupujte podľa pokynov v návode na obrázku 1.3.)

2. Opíšte zistené rozdiely medzi krajinami a zmeny v čase.
3. Ako možno podľa vás tieto rozdiely vysvetliť?

Celá obrazovka

Obrázok 1.3 Údaje o príjmoch a pomer bohatých a chudobných.

Celá obrazovka

Údaje

Takto vyzerajú údaje. V stĺpci A nájdeme názvy krajín, v stĺpci B príslušný rok a v stĺpcoch C až L priemerný príjem v jednotlivých deciloch. V stĺpci M sa uvádza priemerný príjem obyvateľstva, ide o priemer stĺpcov C až L.

Celá obrazovka

Na údaje použijeme filter, aby sme videli iba krajiny, ktoré potrebujeme.

Použijeme filter, aby sa nám zobrazili iba tie údaje, ktoré potrebujeme. Vďaka tomu sa nám bude s údajmi lepšie pracovať. Na filtrovanie údajov použijeme názvy krajín v stĺpci A.

Celá obrazovka

Na údaje použijeme filter, aby sme videli iba krajiny, ktoré potrebujeme.

Po kroku 5 sa v tabuľke zobrazia len údaje za krajiny, ktoré ste si vybrali. Údaje za ostatné krajiny sú stále v súbore, no sú skryté.

Celá obrazovka

Vyfiltrujeme si údaje iba za potrebné roky.

Po kroku 6 by vaša tabuľka mala vyzerať podobne ako príklad na obrázku. Zobrazovať sa vám budú len tie krajiny a roky, ktoré chcete.

Celá obrazovka

Vypočítame pomer bohatých a chudobných za jeden riadok.

V novom stĺpci si vypočítame pomer bohatých a chudobných. Pomery nemusíte počítať ručne. Stačí, ak do bunky zadáte vzorec, a Excel urobí výpočet za vás.

Celá obrazovka

Výpočet zopakujte pre ďalšie riadky.

Nemusíte opakovane zadávať ten istý vzorec, stačí ho skopírovať do ďalších buniek. Vypočítate tak pomer bohatých a chudobných za iné roky.

Celá obrazovka

Zaokrúhlite vypočítané hodnoty na jedno desatinné miesto.

Výsledky zatiaľ nie sú zaokrúhlené na určitý počet desatinných miest. Počet zobrazených desatinných miest zmeníte tak, že upravíte formát buniek.

Celá obrazovka

Zaokrúhlite vypočítané hodnoty na jedno desatinné miesto.

Po kroku 15 budú hodnoty v bunkách zaokrúhlené na jedno desatinné miesto. Excel aj naďalej obsahuje celé číslo, no zobrazuje len taký počet desatinných miest, aký ste si určili.

Celá obrazovka

Konečný výsledok

Vypočítané pomery bohatých a chudobných sú teraz zaokrúhlené na jedno desatinné miesto.

Cvičenie 1.3 v Exceli: Pohľad na rozdelenie príjmov

Pomocou rovnakých údajov ako v cvičení 1.2 si vysvetlíme rozdiel medzi priemerom a mediánom. Nasledujte pokyny na obrázku 1.4, kde nájdete návod na riešenie časti cvičenia v Exceli.

Vyberte si jednu krajinu zo zoznamu (budeme ju označovať krajina A): Česká republika, Fínsko, Holandsko, Nórsko alebo Slovinsko. Potom si vyberte jednu krajinu zo zoznamu (budeme ju označovať krajina B): Botswana, Stredoafrická republika, Haiti, Jamajka alebo Lesotho.

medián

Stredná hodnota v súbore, takže polovica hodnôt je vyššia ako medián a polovica je nižšia. Označuje sa aj ako: 50. percentil.

priemer

Súhrnná štatistika pre súbor pozorovaní, ktorú vypočítame sčítaním všetkých hodnôt v súbore a vydelením počtom pozorovaní.

1. Údaje v Exceli vyfiltrujte tak, aby sa vám zobrazovali len riadky za tieto krajiny za rok 2014.
2. Medián je 50. percentil (alebo piaty decil). Predstaviť si to môžete tak, že všetkých obyvateľov krajiny zoradíte podľa príjmu a vyberiete človeka, ktorý sa nachádza presne v strede tohto radu. Aký je mediánový príjem v krajine A? A čo v krajine B?
3. Predstavte si, že príjem v desiatom decile sa zmenil na 1 milión USD. Ako by sa zmenil medián v týchto krajinách? Zvýšil by sa, znížil alebo zostal rovnaký? Prečo?
4. Zostrojte samostatný stĺpcový graf pre krajinu A a krajinu B, pričom na vodorovnej osi bude číslo decilu a na zvislej osi výška príjmu. Priemer je súhrnným štatistickým údajom, ktorý vypočítame sčítaním všetkých hodnôt a vydelením ich počtom. Keby všetci obyvatelia krajiny priniesli svoj príjem na jedno miesto, všetky peniaze by sa zhromaždili na kopu a potom by sa rozdelili rovnomerne medzi všetkých, suma, ktorú by dostal každý z obyvateľov, by bola priemerom.
5. Pozrite sa na stĺpcové grafy z otázky 4. Do ktorého decilu by podľa vás patrila priemerná hodnota? Skontrolujte, či je vaša odpoveď podobná ako priemerný príjem v stĺpci M.
6. Stĺpec M (označený ako Mean Income, teda priemerný príjem) obsahuje priemer stĺpcov C až L. V novom stĺpci vypočítajte priemer s použitím funkcie AVERAGE v Exceli a skontrolujte, či ste dostali rovnaký výsledok (zaokrúhlený na najbližší dolár).
7. Predstavte si, že príjem v desiatom decile sa zmenil na 1 milión USD. Ako by sa zmenil priemerný príjem v týchto krajinách? Zvýšil by sa, znížil alebo zostal rovnaký? Prečo? Odpoveď si skontrolujte v Exceli tak, že zmeníte hodnotu v bunke za desiaty decil a vypočítate priemerný príjem.

Celá obrazovka

Obrázok 1.4 Priemer, medián a stĺpcový graf.

Celá obrazovka

Údaje

Používame rovnaké údaje ako v cvičení 1.2. V stĺpci A nájdeme názvy krajín, v stĺpci B príslušný rok a v stĺpcoch C až L priemerný príjem v jednotlivých deciloch. V stĺpci M sa uvádza priemerný príjem obyvateľstva, ide o priemer stĺpcov C až L. V tomto príklade sme si údaje vyfiltrovali tak, aby sa nám zobrazovali príjmové decily za našu vybranú krajinu, teda Fínsko, v roku 2014. (Pozri návod v cvičení 1.2).

Celá obrazovka

Zostrojte stĺpcový graf.

Váš stĺpcový graf sa bude podobať na graf na obrázku. Príjem bude na zvislej osi a poradie decilu (1 až 10) na vodorovnej osi.

Celá obrazovka

Pridajte názvy osí a grafu.

Funkcia „Pridať prvok grafu“ v Exceli vám umožní doplniť do grafu názvy osí a názov grafu.

Celá obrazovka

Vypočítajte priemerný príjem.

Pomocou funkcie AVERAGE v Exceli vypočítate priemer vybratých buniek.

1.4 Ekonomický rast

Len ťažko sa dá v grafe 1.2 rozoznať, čo sa dialo medzi rokmi 1000 a 1600. V grafe sa používa lineárna mierka – to znamená, že každý dielik na zvislej osi predstavuje rovnakú hodnotu (každých 1 000 USD príjmu predstavuje na zvislej osi rovnaká vzdialenosť).

V istom zmysle však takáto mierka celkom dobre neodzrkadľuje skúsenosť skutočných ľudí. Ak napríklad patríte medzi najchudobnejších 10 % v Nigeri a zarobíte ďalších 1 000 USD, váš príjem sa zvýši na 1 092 USD. Váš život sa zásadne zmenil. Ak patríte medzi najchudobnejších 10 % v Singapure a zarobíte dodatočných 1 000 USD, váš príjem bude 4 652 USD. Život sa vám zlepší, no je viac-menej rovnaký, lebo 1 000 USD predstavuje menšiu časť z toho, čo už zarábate.

Na údaje v grafe 1.2 sa môžeme pozrieť aj inak. Nezaujíma nás len to, o koľko sa za tieto roky príjem zvýšil, ale aj ako rýchlo toto zvyšovanie prebiehalo, inými slovami akým tempom príjem rástol.

Počítanie tempa rastu

Pravdepodobne ste sa v médiách stretli s titulkami o raste HDP, ako napr. „Ekonomika krajiny A medzi rokmi 2016 a 2017 narástla o 2 %“ alebo „Krajina B tento rok oznámila tempo rastu HDP na úrovni 5 %“. Ako ekonómovia tieto hodnoty počítajú?

Tempo rastu (reálneho) HDP je percentuálna zmena (reálneho) HDP medzi dvoma rokmi. Národné štatistické úrady zvyčajne uverejňujú ročné údaje o reálnom HDP. Ide o odhad reálneho HDP meraného na konci každého roka. Pomocou týchto údajov môžeme vypočítať ročné tempo rastu reálneho HDP v roku t (označme ho $g_t$), a to takto:

$$g_t~(\text{v %)} = \frac{\text{HDP}_t - \text{HDP}_{t-1}}{\text{HDP}_{t-1}} \times 100 \%$$

Príklad: Ak bol reálny HDP na konci tohto roka 3 miliardy USD a reálny HDP na konci predchádzajúceho roka bol 2,8 miliardy USD, ročné tempo rastu HDP tento rok je:

$$g_t~(\text{v %)} = \frac{3 - 2,8}{2,8} \times 100 \% = 7,14 \%$$

Podobne ako v prípade občanov Nigeru a Singapuru, zvýšenie reálneho HDP krajiny o 1 miliardu USD by bolo veľmi veľké, ak by bol reálny HDP 3 miliardy USD, no nie vtedy, ak by bol reálny HDP 300 miliárd USD. Percentá používame preto, že percentuálne zmeny nám umožňujú porovnávať rast reálneho HDP krajiny v rôznych rokoch. Okrem toho, ak sa reálny HDP v krajine A zvýšil o 1 % a v krajine B o 2 %, môžeme konštatovať, že ekonomika krajiny B rástla rýchlejšie ako ekonomika krajiny A.

Rast sa často uvádza ako priemerné tempo rastu za viac rokov. Platí to pri raste ekonomiky (rast reálneho HDP) aj pri raste príjmov (reálneho HDP na obyvateľa). Informácia, že reálny HDP na obyvateľa v Číne rástol medzi rokmi 1952 a 1978 priemerne o 2,97 % ročne a medzi rokmi 1978 a 2007 o 8,12 % ročne, je oveľa užitočnejšia než konkrétne číslo za určitý rok. Na výpočet tejto štatistiky je potrebná pokročilejšia matematika. Ak sa chcete naučiť počítať priemerné tempo rastu, prečítajte si rámček Zistite viac: Priemerné tempá rastu. Rámček Zistite viac: Pravidlo 70 pri tempách rastu uvádza jednoduché pravidlo, vďaka ktorému dokážeme odhadom vypočítať, koľko rokov bude trvať, kým sa reálny HDP na obyvateľa zdvojnásobí, ak máme informáciu o jeho priemernom tempe rastu.

Zistite viac Priemerné tempá rastu

Predpokladajme, že poznáme ročné tempo rastu za určitý rok. Ako zistíme, či hospodárstvo krajiny rástlo rýchlejšie alebo pomalšie než zvyčajne? Môžeme to zistiť napríklad tak, že ročné tempo rastu porovnáme s priemerným ročným tempom rastu (nazýva sa aj zložené ročné tempo rastu, CAGR z anglického „compound annual growth rate“). Ak by napríklad reálny HDP na obyvateľa tento rok narástol o 1 %, no medzi rokmi 1950 a 2010 rástol priemerne o 2 %, mohli by sme povedať, že ekonomika tento rok dosiahla podpriemerný rast.

Pri výpočte zloženého ročného tempa rastu nepoužívame priemery, ale vychádzame zo zásady zloženého rastu. Väčšinou ho počítame za dlhé obdobia, napríklad desaťročia. Ako dokazuje aj nasledujúci príklad, ak by sme pri výpočte nezohľadnili zloženosť procesu, výsledné tempo rastu by sa výrazne odlišovalo.

Príklad: Ak bol reálny HDP na obyvateľa v roku 1950 12 800 USD a v roku 2011 42 300 USD, tak priemerné tempo rastu (CAGR) za týchto 61 rokov je:

$$\begin{align*} \text{CAGR} = g~(\text{v %}) &= \bigg[\Big( \frac{\text{HDP}_{\text{2011}}}{\text{HDP}_{\text{1950}}}\Big)^{\frac{1}{61}} - 1\bigg] \times 100 \% \\ &= \bigg[\Big( \frac{42 300}{12 800}\Big)^{\frac{1}{61}} - 1\bigg] \times 100\% \\ &= 2,0 \% \end{align*}$$

Ak by sme namiesto toho vypočítali jednoduchý priemer temp rastu, dostali by sme:

$$\begin{align*} g~(\text{v %}) &= \frac{1}{61}\big(\frac{\text{HDP}_{\text{2011}}-\text{HDP}_{\text{1950}}}{\text{HDP}_{\text{1950}}}\big) \times 100 \% \\ &= \frac{1}{61}\big(\frac{42 300-12 800}{12 800}\big) \times 100 \% \\ &= 3,8 \% \end{align*}$$

V tomto príklade by nezohľadnenie zloženosti procesu viedlo k výsledku, ktorý by bol takmer dvakrát taký veľký ako skutočné priemerné tempo rastu.

Zistite viac Pravidlo 70 pri tempách rastu

Výpočty so zloženými tempami rastu sa z hlavy počítajú ťažko, no existuje jednoduché užitočné pravidlo, ktoré môžeme použiť v jednej konkrétnej situácii. Pri konštantnom tempe ekonomického rastu vypočítame, za koľko rokov sa reálny HDP na obyvateľa zdvojnásobí tak, že číslo 70 vydelíme ročným tempom rastu:

$$\begin{align*} & \text{počet rokov, kým sa} \\ & \text{reálny HDP na obyvateľa zdvojnásobí} = \frac{70}{\text{ročné tempo rastu (%)}} \end{align*}$$

Preto tento odhad nazývame pravidlo 70. Je užitočné, ak posudzujeme tempá rastu za dlhé časové obdobia. V menovateli je vtedy priemerné tempo rastu (zložené ročné tempo rastu).

Príklad: Ak je priemerné tempo rastu reálneho HDP na obyvateľa 2 %, tak by trvalo približne 70/2 = 35 rokov, kým by sa reálny HDP na obyvateľa zdvojnásobil.

Ak je priemerné tempo rastu reálneho HDP na obyvateľa 1 %, tak by trvalo približne 70/1 = 70 rokov, kým by sa reálny HDP na obyvateľa zdvojnásobil.

Nepovinné cvičenie 1.3 v Exceli: Výpočet zloženého tempa rastu

Stiahnite a uložte si tabuľku s vybranými údajmi o HDP z grafu 1.2.

1. Vypočítajte priemerné tempo rastu pre Čínu, Spojené kráľovstvo, Taliansko a Indiu medzi rokmi 1950 a 2011. Postupujte podľa pokynov na obrázku 1.5, ktoré sú návodom na riešenie úlohy v Exceli.

Celá obrazovka

Obrázok 1.5 Výpočet priemerného tempa rastu v Exceli.

Celá obrazovka

Údaje

Na obrázku vidíte časť údajov. V tomto príklade používame údaje za Japonsko za roky 1950 – 2011. V stĺpci A sú uvedené roky a v stĺpci B hodnoty reálneho HDP na obyvateľa.

Celá obrazovka

Vypočítajte rozdiel v rokoch.

Na výpočet priemerného tempa rastu potrebujeme hodnoty reálneho HDP na obyvateľa a rozdiel v rokoch (posledný rok obdobia mínus prvý rok).

Celá obrazovka

Vypočítajte priemerné tempo rastu.

Na výpočet priemerného rastu zadáme do Excelu vzorec z rámčeka Zistite viac: Priemerné tempá rastu a použijeme bunky s hodnotami HDP za roky 1950 a 2011.

2. Pre každú z uvedených štyroch krajín zistite, za koľko rokov (zaokrúhlene nahor) sa hodnota reálneho HDP na obyvateľa z roku 1950 zdvojnásobila.

   Príklad: V Japonsku mal reálny HDP na obyvateľa v roku 1950 hodnotu 1 920,72. Pri prezeraní tabuľky zistíme, že reálny HDP na obyvateľa v roku 1960 dosiahol hodnotu 3 986,43, čo je približne dvojnásobok hodnoty z roku 1950. Japonsku teda trvalo približne 10 rokov, kým reálny HDP na obyvateľa stúpol na dvojnásobok hodnoty z roku 1950.

3. Použite pravidlo 70 a priemerné tempo rastu z otázky 1 a vypočítajte približný počet rokov, za ktorý by sa reálny HDP na obyvateľa zdvojnásobil. Skontrolujte, či sú tieto hodnoty podobné ako hodnoty z otázky 2.

Logaritmická mierka

logaritmická mierka

Mierka, v ktorej dieliky na grafe predstavujú pomery. Napríklad pomer medzi 3 a 6 a medzi 6 a 12 je rovnaký (väčšie číslo je dvojnásobkom menšieho čísla). V grafe s logaritmickou mierkou všetky zmeny v určitom pomere predstavuje rovnaká zvislá vzdialenosť. Uvedené je v kontraste k lineárnej mierke, v ktorej je vzdialenosť rovnaká medzi hodnotami 3 a 6 a medzi hodnotami 6 a 9 (v tomto prípade je vzdialenosť 3). Tento typ mierky sa ako logaritmická mierka označuje aj v programe Microsoft Excel.

Tempá rastu môžeme jednoducho porovnávať v čase a medzi krajinami, ak dáta z hokejkového grafu nanesieme na zvislú os v inej mierke. Na grafe 1.2 sa stupnica zvyšovala z 10 000 na 15 000 a 20 000 – každý dielik predstavoval 5 000 jednotiek. Na grafe 1.6 však po hodnote 500 nasleduje 1 000, 2 000 a 4 000, takže každý dielik predstavuje dvojnásobok toho predchádzajúceho. V takomto prípade hovoríme o logaritmickej mierke. Ak vám to z tohto vysvetlenia nie je jasné, jednoducho si porovnajte čísla na zvislej osi na grafoch 1.2 a 1.6. Nezabudnite, že v oboch grafoch používame tie isté údaje.

Hovoríme, že logaritmická mierka zachytáva tempá rastu. Prečo?

Ak HDP rastie každý rok, resp. každých 100 rokov o rovnaké percento, jeho graf bude v logaritmickej mierke rovná čiara. Ak sa teda HDP každých 100 rokov zdvojnásobí, graf bude rovná čiara smerujúca nahor. Ak by sa HDP každých 100 rokov nezdvojnásobil, ale zoštvornásobil, graf by bol stále rovná čiara, no bola by dvakrát taká strmá. Vtedy hovoríme, že tempo rastu bolo dvojnásobné.

V logaritmickej mierke teda platí, že:

• rovná čiara predstavuje konštantné tempo rastu a
• strmšia čiara predstavuje rýchlejšie tempo rastu.

Ak použijeme logaritmickú mierku, okamžite uvidíme, čo sa z grafu 1.2 nedalo ľahko vyčítať. Keď sa hokejka začne stáčať dohora, čiary oneskorencov ako Japonsko a Čína sú oveľa strmšie ako čiary Veľkej Británie či Talianska. To znamená, že v tom čase mali oveľa vyššie tempo rastu.

Cvičenie 1.4 v Exceli: Interpretácia grafov zostrojených v logaritmickej mierke

Na grafe 1.2 sa na zvislej osi používa bežná mierka a na grafe 1.6 logaritmická mierka.

1. Identifikujte časové obdobie, počas ktorého sa vo Veľkej Británii tempo rastu zvyšovalo, a ďalšie obdobie, kedy bolo tempo rastu relatívne konštantné. Ktorý graf ste použili a prečo?
2. Nájdite obdobie, v ktorom sa reálny HDP na obyvateľa v Británii znižoval (záporné tempo rastu) rýchlejšie než v Indii. Ktorý graf ste použili a prečo?
3. Pokročilé: ak ste si pozreli dobrovoľný rámček Zistite viac: Priemerné tempá rastu, použite graf 1.6 a zistite, či rástla rýchlejšie Veľká Británia v období od roku 1800 do 1900, alebo Japonsko od roku 1900 do 2000. Použite údaje o HDP z grafu 1.2 a vypočítajte priemerné tempo rastu Spojeného kráľovstva za obdobie rokov 1800 – 1900 a Japonska za obdobie rokov 1900 – 2000 a výsledné tempá rastu použite na kontrolu svojej odpovede.

Čo ovplyvňuje rast a nerovnosť?

Z grafov 1.2 a 1.6 sme zistili o raste a nerovnostiach tri skutočnosti:

• Počas veľmi dlhého obdobia žiadna krajina sveta nezaznamenala trvalý rast životnej úrovne.
• V niektorých krajinách, najmä v Indii a Číne, príjem na obyvateľa počas dlhých časových období dokonca klesal.
• Dlhodobý ekonomický rast sa v rôznych krajinách začal v rôznych obdobiach. Došlo k nemu najprv vo Veľkej Británii, potom v Taliansku a Japonsku (i keď rôznym tempom) a nakoniec v Indii a Číne. To viedlo k obrovským rozdielom v životnej úrovni na celom svete, ako to uviedol aj Hans Rosling vo svojom videu v podkapitole 1.3.

Prečo sú niektoré krajiny popredu a iné zaostávajú?

kapitalizmus

Ekonomický systém, v ktorom sa spôsob výroby tovarov a služieb sústredí vo firmách, ktoré vlastnia a ovládajú investičný majetok používaný pri výrobe. V kapitalizme zohrávajú dôležitú úlohu súkromný majetok, trhy a firmy.

ekonomický systém

Inštitúcie, ktoré organizujú výrobu a distribúciu tovarov a služieb v celej ekonomike.

politický systém

Súbor zásad, zákonov a procesov, ktoré určujú, ako sa vyberá vláda a ako táto vláda prijíma a vykonáva rozhodnutia, ktoré ovplyvnia všetkých obyvateľov alebo ich väčšinu.

demokracia

Politický systém, v ktorom majú v ideálnom prípade všetci občania rovnakú politickú moc a vyznačuje sa individuálnymi právami ako sloboda slova, zhromažďovania a tlače, spravodlivými voľbami, v ktorých majú právo voliť v podstate všetci dospelí a vláda po prehre odstúpi.

V niektorých ekonomikách (napr. aj v prípade Číny a Indie na grafe 1.6) nedošlo k výraznému zlepšeniu v životnej úrovni obyvateľov, až kým nezískali nezávislosť od koloniálnej nadvlády alebo vplyvu európskych krajín:

• India: Podľa Angusa Deatona, ekonóma, ktorý sa špecializuje na analýzu chudoby, bola situácia v Indii v roku 1947 po skončení 300-ročnej britskej vlády takáto: „Je možné, že deprivácia Indov v detstve bola taká vážna, ako v prípade hociktorej inej veľkej skupiny v histórii.“¹ V záverečných rokoch britskej vlády malo dieťa narodené v Indii očakávanú dĺžku života 27 rokov. O päťdesiat rokov neskôr sa stredná dĺžka života pri narodení zvýšila na 65 rokov.
• Čína: Kedysi bola Čína bohatšia než Británia, no v polovici 20. storočia dosahovalo HDP na obyvateľa v Číne len pätnástinu HDP na obyvateľa v Británii.
• Latinská Amerika: Vývoj životnej úrovne vo väčšine latinskoamerických krajín počas španielskej koloniálnej vlády a udalostí po získaní nezávislosti na začiatku 19. storočia nepripomínal zakrivenie hokejky, ktoré sme mohli vidieť v prípade krajín v grafe 1.2 a na obrázku 1.3.

V 18. storočí sa v Európe objavil nový spôsob organizácie výroby tovarov a služieb – kapitalizmus, ktorý sa postupne stal dominantným ekonomickým systémom v bohatých krajinách. To podnietilo trvalú technologickú revolúciu. Vo zvyšnej časti tejto kapitoly sa pozrieme na to, ako kapitalizmus zmenil svet okolo nás a prečo ho oveľa neskôr nasledoval aj nový politický systém, nazývaný demokracia.

V úvode sme si vysvetlili, ako kapitalizmus a demokracia ovplyvnili život Juhoafričanov v 20. storočí.

Južná Afrika bola (a stále je) ekonomikou, v ktorej kapitalizmus zohráva zásadnú úlohu a jej hospodárstvo pokračovalo v raste aj počas apartheidu. Tento rast čiastočne poháňali baníci, ktorých zastupovali Ramaphosove odbory. Belošské obyvateľstvo z toho profitovalo v nepomerne väčšej miere, ale s príchodom demokracie mnohí očakávali, že výhody rastu sa rozdelia medzi obyvateľov rovnomernejšie. Vieme však, že niektorí zostali chudobní a iným sa darilo omnoho lepšie. Vzťah medzi kapitalizmom a demokraciou a tým, ako dobre funguje ekonomika, nie je jednoduchý.

vláda

Jediný orgán na určitom území, ktorý môže určovať, čo ľudia smú a nesmú robiť, a smie na dosiahnutie tohto cieľa legitímne používať silu a obmedzenia slobody jednotlivca. Označuje sa aj ako: štát.

V jednotlivých kapitolách si ukážeme, že vlády môžu používať dobre navrhnuté opatrenia na to, aby zlepšili hospodárske výsledky a zabezpečili spravodlivejšie rozdelenie bohatstva, ale aj to, že vlády môžu hospodárske výsledky zhoršiť a nerovnosti prehĺbiť.

Najskôr však musíme lepšie pochopiť, ako k procesu trvalého rastu došlo.

Podstata a pôvod ekonomického rastu

ekonómia

Veda, ktorá sa zaoberá tým, ako ľudia ovplyvňujú prírodné prostredie a seba navzájom pri zabezpečovaní živobytia a ako sa toto pôsobenie mení v čase.

Prečo a ako sa objavil rast v podobe, v akej sa objavil, je jednou z najdôležitejších otázok, ktoré ekonómov zaujímajú. Zakladateľ modernej ekonómie Adam Smith svoje najdôležitejšie dielo nazval Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov.²

Veľkí ekonómovia Adam Smith

Adama Smitha (1723 – 1790) mnohí považujú za zakladateľa modernej ekonómie. Vyrastal v Škótsku s ovdovenou matkou. Študoval filozofiu na Glasgowskej a neskôr aj na Oxfordskej univerzite.

inštitúcia

Zákony a spoločenské zvyklosti, ktorými sa riadi vzájomné pôsobenie ľudí v spoločnosti.

deľba práce

Špecializácia výrobcov na vykonávanie rôznych úloh vo výrobnom procese. Označuje sa aj ako: špecializácia.

špecializácia

K špecializácii dochádza, keď krajina alebo iný subjekt vyrába menší rozsah tovarov a služieb, než spotrebuje, pričom tovary a služby, ktoré nevyrába, získa obchodovaním.

Adam Smith sa v knihe Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov, ktorá bola vydaná v roku 1776, pýta, ako spoločnosť dokáže koordinovať nezávislé činnosti obrovského množstva ekonomických aktérov (t. j. výrobcov, prepravcov, predajcov a spotrebiteľov), ktorí sa často navzájom nepoznajú a sú roztrúsení po svete. Predtým sa predstavy o politickej a ekonomickej organizácii opierali o vládcov, ktorí si od svojich poddaných vynucovali poriadok. Smithovo radikálne tvrdenie bolo, že koordinácia medzi všetkými týmito aktérmi môže vzniknúť spontánne bez toho, aby sa o jej vytvorenie alebo udržanie vedome usilovala nejaká osoba alebo inštitúcia.

Ešte radikálnejšou bola jeho myšlienka, že sa to môže udiať ako dôsledok snahy jednotlivcov dosiahnuť svoj vlastný záujem, a nie úsilia o koordináciu, spoluprácu či starostlivosť o seba navzájom. „Večeru neočakávame ako dôsledok láskavosti mäsiara, pivovarníka či pekára, ale toho, že sledujú svoj vlastný záujem,“ napísal.

V Bohatstve národov Smith predstavil jednu z najpretrvávajúcejších metafor v histórii ekonómie – neviditeľnú ruku. Píše: „Obchodník má v úmysle len svoj vlastný zisk, a v tomto prípade, podobne ako v mnohých iných, ho vedie neviditeľná ruka, aby podporoval cieľ, ktorý nebol súčasťou jeho zámeru. A pre spoločnosť ani nie je vždy zlé, že nebol jeho súčasťou. Tým, že sleduje svoj vlastný záujem, často podporuje záujem spoločnosti účinnejšie, než keď sa naozaj snaží ho podporiť.“

Smithove poznatky zahŕňajú aj myšlienku, že výrazným zdrojom prosperity je deľba práce, resp. špecializácia. Smith túto myšlienku názorne vysvetlil na slávnom úryvku o továrni na špendlíky, v ktorej sa každý z desiatich pracovníkov snaží vyrobiť celý špendlík od začiatku do konca: „Určite by nikto z nich za deň nevyrobil dvadsať špendlíkov a možno ani jeden špendlík.“ No keď sa každý z týchto pracovníkov plne špecializoval na jednu alebo dve z 18 samostatných činností potrebných na výrobu špendlíka, spoločne dokázali za deň vyrobiť takmer 50 000 špendlíkov. Špecializácia výrazne zvýšila produktivitu.

trh

Spôsob prepájania ľudí, ktorí môžu navzájom čerpať výhody z výmeny tovarov alebo služieb prostredníctvom predaja a kúpy.

Smith ďalej spozoroval, že takáto špecializácia je obmedzená rozsahom trhu. Takéto veľké množstvo špendlíkov by sa nikdy nevyrobilo, ak by nebol dostatok kupcov, a tých bolo možné nájsť len vtedy, ak sa trh rozšíril do veľkej vzdialenosti od miesta výroby. Samotní výrobcovia špendlíkov určite nepotrebovali také obrovské množstvo špendlíkov, aké dokázali vyrobiť. Výstavba splavných kanálov a rozvoj zahraničného obchodu tak podporili špecializáciu. A prosperita, ktorá bola výsledkom tohto procesu, ďalej zvyšovala rozsah trhu v pozitívnom kolobehu hospodárskej expanzie.

Smith si však nemyslel, že ľudia boli motivovaní len vlastnými záujmami, ani si nemyslel, že trhový systém je dokonalý. V knihe, v ktorej 17 rokov pred Bohatstvom národov po prvý raz použil spojenie neviditeľná ruka, napísal:

„Bez ohľadu na to, za akého sebeckého človeka považujeme, očividne sú v jeho charaktere určité zásady, kvôli ktorým sa zaujíma o šťastie iných a ich spokojnosť je pre neho dôležitá, hoci z nej okrem potešenia, že ju vidí, nič nemá.“³

monopol

Firma, ktorá je jediným predávajúcim výrobku bez blízkeho substitútu. Označuje aj trh s jediným predávajúcim. Pozri aj: monopolná sila, prirodzený monopol.

Takisto si bol vedomý, že trhový systém má isté nedostatky, najmä ak sa predajcovia spoja a vytvoria monopol, aby si navzájom nemuseli konkurovať. Smith sa sústredil na monopoly so štátnou ochranou, ako napríklad britská Východoindická spoločnosť (East India Company), monopol vytvorený vládou, ktorý riadil obchod medzi Indiou a Britániou a zároveň do veľkej miery riadil britskú kolóniu v Indii.

Smith okrem toho súhlasil so svojimi súčasníkmi, že vláda zohráva v trhovom systéme úlohu ochrany štátu pred vonkajšími nepriateľmi a má zabezpečiť spravodlivosť prostredníctvom polície a systému súdnictva. Smith bol takisto podporovateľom vládnych investícií do vzdelávania a verejných stavieb, ako sú mosty, cesty a kanály.

1.5 Trvalá technologická revolúcia: hybná sila rastu

Graf 1.2 má dlho rovný priebeh, a potom sa zrazu začne stáčať smerom hore. Vieme, že k pozoruhodnému vedeckému a technologickému pokroku došlo približne v tom čase, ako sa na hokejkovom grafe za Veľkú Britániu v polovici 18. storočia objavilo zakrivenie nahor.

technológia

Proces, v ktorom sa použije súbor materiálov a iných vstupov vrátane práce ľudí a investičného majetku (napr. stroje) na výrobu výstupu.

V bežnom jazyku slovo technológie označuje stroje, vybavenie a zariadenia vyvinuté s použitím vedeckých poznatkov. V ekonomickom jazyku je však termín technológia vymedzený užšie. Ide o proces, v ktorom sa vezme súbor materiálov a iných vstupov vrátane práce ľudí a kapitálu (napr. stroje) a vytvorí sa výstup. Technológiu výroby koláča napríklad môžeme opísať v recepte. Uvádza sa v ňom kombinácia vstupov (prísady ako múka a práca ako miešanie) potrebných na výrobu výstupu (koláča).

Priemyselná revolúcia

priemyselná revolúcia

Vlna technologických pokrokov a organizačných zmien, ktorá sa začala v Británii v 18. storočí a zmenila hospodárstvo založené na poľnohospodárstve a remeslách na hospodárstvo založené na obchode a priemysle.

18. storočie bolo vo Veľkej Británii momentom, kedy sa spustila vlna technologického pokroku a organizačných zmien, ktoré premenili poľnohospodársku a remeselnú krajinu na obchodnú a priemyselnú veľmoc. Ekonomický historik David Landes napísal, že priemyselná revolúcia bola „prepojenou následnosťou technologických zmien“, ktoré pretransformovali spoločnosti, v ktorých k nim došlo.⁴

Počas obdobia v plochej časti grafu 1.2 sa vo väčšine výrobných postupov používali tradičné remeselné techniky, napr. ručné tkanie. Prvé kroky priemyselnej revolúcie sa udiali vo výrobe textilu, ako napr. spriadací stroj spinning jenny, ktorý jednotlivcovi umožňoval vyrábať súčasne viacero cievok priadze. V čase, keď vynálezca stroja James Hargreaves zomrel, sa už v Británii používalo viac než 20 000 takýchto spriadacích strojov. Tkací stroj, vďaka ktorému sa podarilo mechanizovať proces tkania textílií, bol vyvinutý v 80. rokoch 18. storočia. Dôležité nové technológie boli okrem textilného priemyslu zavedené aj v energetike a doprave.

Nahromadené zmeny sa začali označovať ako priemyselná revolúcia. Nové obdobie prinieslo nové nápady, nové objavy, nové metódy a nové stroje, zatiaľ čo predtým používané postupy a nástroje zastarávali. No a neskôr boli nahradené ešte novšími.

Priemyselná revolúcia stála v prípade Veľkej Británie na počiatku zakrivenia hokejky, no nešlo o jednorazovú udalosť. Proces technologických inovácií je odvtedy v podstate nepretržitý.

Technologický pokrok

Zatiaľ sme na svet nazerali cez príjmy, ktoré sme použili na porovnávanie krajín medzi sebou a porovnávanie minulosti a prítomnosti. To však nie je jediný spôsob, ako merať zmeny v hospodárstve. Môžeme sa pýtať aj iné otázky, ako napríklad: Koľko práce je potrebnej na prežitie? Ako rýchlo dokážeme komunikovať?

technologický pokrok

Zmena v technológii, ktorá znižuje množstvo zdrojov (práce, strojov, pôdy, energie a času) potrebných na výrobu daného množstva produkcie.

Revolúcia, ktorú do výroby priniesol technologický pokrok, spôsobila, že čas potrebný na výrobu jedného páru topánok sa len za pár desaťročí znížil o polovicu. To isté platilo pre spriadanie a tkanie, ako aj pre výrobu koláčov. Bol to začiatok trvalej technologickej revolúcie, počas ktorej čas potrebný na výrobu väčšiny výrobkov každú generáciu klesal.

Výroba väčšieho množstva výrobkov s menším množstvom práce

Technologické zmeny dokážu skrátiť čas, ktorý potrebujeme na výrobu základných vecí potrebných pre život, a prinášajú tak výrazné zvýšenie životnej úrovne.

Držiteľ Nobelovej ceny William Nordhaus zmeral tento trend za niekoľko tisícročí, pričom sledoval zdroje potrebné na výrobu svetla. Naši vzdialení predkovia zvyčajne nemali nič jasnejšie než ohnisko. Prvý obrovský technologický prelom v osvetlení prišiel pred 40 000 rokmi, keď sa namiesto ohňa začali používať lampy, v ktorých sa pálili živočíšne alebo rastlinné oleje. Babylonci (1750 p. n. l.) používali sezamový olej. O tritisíc rokov neskôr boli vynájdené lojové sviece. Účinnosť osvetľovania sa naďalej zvyšovala vďaka plynovým lampám, petrolejovým lampám, žiarovkám, žiarivkám atď.

Dnes sme pri výrobe svetla polmiliónkrát produktívnejši, než boli naši predkovia sediaci okolo táborového ohňa. Aby sme si to vedeli lepšie predstaviť, z grafu 1.9 zistíme, koľko by trvalo vyrobiť rovnaké množstvo svetla, aké vyrobí moderná úsporná žiarovka za jednu hodinu, a to od obdobia pred 100 000 rokmi až po súčasnosť. Opäť sa vraciame k tvaru hokejky, ktorý sme videli pri skúmaní rastu príjmov, teraz je však hokejka obrátená smerom nadol, lebo jednotky (hodiny práce) sa znižujú. To, na čo ľudia pred 100 000 rokmi potrebovali týždeň práce, dnes trvá len zlomok sekundy, teda aspoň v modernej ekonomike, akou sú napr. USA.

Čas, ktorý ušetríme pri výrobe svetla, môžeme použiť na výrobu iných tovarov a služieb. Práve takto dochádza k ekonomickému rastu.

1.6 Ďalšia hybná sila rastu: viac strojov a nástrojov na pracovníka

V grafe 1.9 vidíme, ako prekvapivo málo práce je v modernej ekonomike potrebnej na výrobu svetla, no neplatí to pre všetkých. Mnohí ľudia v chudobných krajinách nemajú prístup k elektrickej sieti a na výrobu základného osvetlenia v domácnosti vynakladajú významnú časť zo svojho príjmu. Technológiu výroby svetla, ako ju vymedzujú ekonómovia, totiž nie je možné využiť, ak ju nespojíme s technológiami z bežného jazyka, teda so žiarovkami, elektrickými káblami, elektrárňami a príjmami, ktoré umožnia tieto veci zaplatiť a udržiavať.

kapitálové statky

Vybavenie, budovy a iné trvalé vstupy, ktoré sa používajú pri výrobe tovarov a služieb vrátane prípadných patentov alebo iného používaného duševného vlastníctva. Suroviny, ktoré sa pri výrobe používajú, sa označujú ako výrobné vstupy.

Ekonómovia nazývajú tovary potrebné na výrobu iných tovarov a služieb ako kapitálové statky, resp. kapitál.

Priemyselnú revolúciu síce poháňali nové technológie (v ekonomickom zmysle slova), ale aplikovať ich do reálneho života bolo možné iba vďaka veľkému zvýšeniu množstva kapitálových statkov v hospodárstve. Môžeme si to všimnúť v grafe 1.11, ktorý predstavuje vývoj produkcie na pracovníka vo vzťahu k zvyšujúcemu sa množstvu kapitálu na pracovníka vo Veľkej Británii od polovice 18. storočia.

Ak chceme pochopiť hokejkový graf, musíme najprv porozumieť charakteru kapitálového majetku. V prvom rade preto, že kapitál nepadá z neba. Vymaniť sa z chudoby a dosiahnuť vysokú úroveň blahobytu sa úspešným krajinám podarilo vďaka akumulácii kapitálu. Uvidíme tiež, že to, kto vlastní a ovláda kapitálové statky v ekonomike, je kľúčovou charakteristikou kapitalizmu.

1.7 Kapitalistická revolúcia

kapitalizmus

Ekonomický systém, v ktorom sa spôsob výroby tovarov a služieb sústredí vo firmách, ktoré vlastnia a ovládajú investičný majetok používaný pri výrobe. V kapitalizme zohrávajú dôležitú úlohu súkromný majetok, trhy a firmy.

Kapitalizmus je spôsob organizácie výroby (a spolu s ňou aj väčšiny spoločnosti), ktorý sa začal približne v čase priemyselnej revolúcie. Život veľkej časti ľudskej populácie sa odvtedy zmenil na nepoznanie. Kapitalizmus priniesol bohatstvo nevídaného rozsahu, je však zodpovedný aj za mimoriadne veľké nerovnosti a hrozby pre kvalitu životného prostredia.

Vymedzenie pojmu kapitalizmus

Kapitalizmus je ekonomický systém charakterizovaný konkrétnou kombináciou inštitúcií, pričom:

• ekonomický systém je spôsob organizácie výroby a distribúcie tovarov a služieb v celej ekonomike a
• inštitúcie sú súbory zákonov a spoločenských zvyklostí, ktoré rôznymi spôsobmi riadia výrobu a rozdeľovanie v rodinách, súkromných podnikoch, na trhoch a v štátnych orgánoch.

Pod pojmom kapitalistické hospodárstvo rozumieme také hospodárstvo, ktoré spája tri konkrétne inštitúcie:

súkromné vlastníctvo

Právo a očakávanie, že človek môže využívať vlastný majetok spôsobom, aký uzná za vhodný, iným môže odoprieť jeho používanie a vlastníctvo môže previesť darovaním alebo predajom niekomu inému, kto sa potom stáva majiteľom.

firma

Obchodná organizácia, ktorá za mzdy a platy zamestnáva ľudí a nakupuje vstupy na účel výroby a predaja tovarov a služieb s cieľom dosiahnuť zisk.

• súkromné vlastníctvo,
• trhy a
• firmy.

súkromné vlastníctvo: právo a očakávanie, že človek môže využívať vlastný majetok spôsobom, aký uzná za vhodný, iným môže odoprieť jeho používanie a vlastníctvo môže previesť darovaním alebo predajom niekomu inému, kto sa následne stáva majiteľom;

trh: spôsob interakcie medzi ľuďmi, ktorí môžu navzájom čerpať výhody z výmeny tovarov alebo služieb prostredníctvom predaja a kúpy;

firma: organizácia, ktorá zamestnáva ľudí, vypláca im mzdy a nakupuje vstupy na účel výroby a predaja tovarov a služieb s cieľom dosiahnuť zisk.

Kapitalizmus, v ktorom sú kapitálové statky z väčšej časti v súkromnom vlastníctve, možno postaviť do kontrastu s centrálne plánovanými ekonomikami, v ktorých kapitál vlastní v plnom alebo takmer plnom rozsahu štát. Ten je zároveň kľúčovou inštitúciou, ktorá riadi výrobu a rozhoduje, komu by sa tovary a služby mali distribuovať. Centrálne plánovanie bolo ekonomickým systémom Sovietskeho zväzu, východného Nemecka a celého socialistického východného bloku (štáty strednej a východnej Európy) predtým, ako v roku 1989 komunistické strany v regióne stratili moc.

Centrálne plánované ekonomiky sú jedným z extrémov, ktorý už takmer vymizol (jednou z mála výnimiek je napr. Kórejská ľudovo-demokratická republika). Charakteristiky kapitalistických ekonomík sa vo svete výrazne odlišujú. V jednotlivých krajinách sa líšia v úlohe súkromného vlastníctva, trhov a firiem a v tom, v akom vzťahu sú tieto prvky hospodárstva s rodinami, vládami a inými inštitúciami.

Čínu aj USA napríklad považujeme za kapitalistické ekonomiky, lebo obe krajiny spĺňajú mnohé z vlastností kapitalizmu. Zásadne sa však líšia v rozsahu, v akom štát ovplyvňuje hospodárstvo (odlišujú sa aj v mnohých ďalších aspektoch). Okrem toho je dôležité povedať, že žiadny ekonomický systém v dnešnom svete nemožno označiť za čistý kapitalizmus. Dokonca aj v USA vyrábajú podniky, ktoré by sme nazvali kapitalistickými, iba dve tretiny až tri štvrtiny HDP.

Súkromné vlastníctvo

Jednotlivé historické obdobia sa líšili v tom, do akej miery sa v nich uplatňovalo súkromné vlastníctvo. V spoločnosti lovcov a zberačov, našich dávnych predkov, jednotlivci nevlastnili takmer nič s výnimkou osobných ozdobných predmetov a oblečenia. V iných boli plodiny a zvieratá súkromným vlastníctvom, no pôda nie. V ďalších hospodárskych systémoch boli súkromným vlastníctvom aj ľudia – otroci.

Súkromné vlastníctvo môže byť majetkom jednotlivca, rodiny, podniku alebo iného subjektu s výnimkou štátu Niektoré veci, ktoré si ceníme, však nie sú súkromným majetkom – napríklad vzduch, ktorý dýchame, a väčšinu poznatkov, ktoré používame, nemožno vlastniť, kúpiť alebo predať.

Trhy

Trhy sú spôsobom prevodu vlastníctva tovarov alebo služieb z jednej osoby na druhú.

• Sú obojstranné: na rozdiel od darov a krádeže prevod tovaru a služby z jednej osoby na inú je podmienený prevodom opačného smeru (buď iného tovaru alebo služby ako súčasť barterového obchodu, peňazí alebo prísľubu neskoršieho prevodu, ak kúpa prebieha na úver).
• Sú dobrovoľné: oba prevody od kupujúceho aj predávajúceho sú dobrovoľné, lebo vymieňané veci sú súkromným majetkom. Skutočnosť, že k výmene dochádza, znamená, že obe strany musia veriť, že je pre nich výhodná. V tomto sa trhy líšia od krádeže a od prevodov tovarov a služieb v centrálne plánovanom hospodárstve.
• Na väčšine trhov existuje konkurencia: predajca, ktorý si napríklad účtuje vysokú cenu, zistí, že kupujúci uprednostnia konkurenčných predajcov.

Na trhoch síce existuje konkurencia, no existuje na nich aj spolupráca. Každý z nás môže pri sledovaní svojich osobných cieľov spolupracovať s inými ľuďmi a vyrábať a distribuovať tovary a služby spôsobom, ktorý možno nie je ideálny, no často je lepší než iné alternatívy.

Cvičenie 1.5 Chatrč najchudobnejšieho človeka

„Najchudobnejší človek sa môže vo svojej chatrči vzoprieť všetkým vojakom Koruny. Možno je krehká a jej strecha sa trasie. Vietor ju môže prefúknuť, môžu do nej vstúpiť búrky a dážď, no kráľ Anglicka do nej vstúpiť nesmie. Žiadne z jeho vojsk sa neodváži prekročiť prah tohto chátrajúceho obydlia.“ (William Pitt, 1. gróf z Chathamu, prejav v britskom parlamente z roku 1763)

1. Čo nám tento úryvok hovorí o význame súkromného vlastníctva?
2. Platí to aj pre obydlia ľudí vo vašej krajine?

Cvičenie 1.6 Trhy a sociálne siete

Vyberte si sociálnu sieť, ktorú používate, napríklad Facebook, a prečítajte si naše vymedzenie pojmu trh.

Aké sú podobnosti a rozdiely medzi sociálnou sieťou a trhom?

Ekonomické vymedzenie pojmu firma nie je dostatočne dobre zachytené v segmentácii údajov o HDP, ktoré zaznamenávajú výrobu v ekonomike. Napríklad podľa amerického Úradu pre ekonomickú analýzu v roku 2017 57 % z amerického HDP pochádzalo z nefinančného firemného podnikania a finančných podnikov. V rámci inej klasifikácie zasa 75 % pochádzalo z tzv. sektoru obchodu, ktorý zahŕňa aj neregistrované podniky. Zvyšok HDP pochádzal od domácností a neziskového sektora a takisto aj od štátu a lokálnych vlád.

Firmy

Súkromný majetok a trhy existovali mnoho storočí predtým, než došlo k zakriveniu hokejkového grafu. Prechod od stagnácie k postupne rastúcej životnej úrovni je preto potrebné vysvetliť niečím iným. Týmto faktorom je kapitalizmus. V kapitalistickej ekonomike sa firmy stali hlavnými organizáciami na výrobu tovarov a služieb. Firmy vznikajú s cieľom produkovať zisk a vlastnia ich súkromné osoby, ktoré iným platia za prácu.

Príklady organizácií, ktoré ekonómovia nazývajú firmami, zahŕňajú reštaurácie, banky, veľké farmy, ktoré platia pracovníkov, priemyselné podniky, supermarkety a poskytovateľov internetového pripojenia.

Niektoré organizácie sú produktívne (a dôležité), no nie sú firmami: podniky, v ktorých väčšina pracovníkov sú neplatení členovia rodiny, neziskové organizácie, družstvá vo vlastníctve zamestnancov a štátne subjekty (v niektorých krajinách štát vlastní napr. železnice, energetické či vodárenské spoločnosti).

Nepretržitá zmena

akcia

Časť majetku firmy, s ktorou možno obchodovať. Majiteľovi dáva právo dostávať časť zisku firmy a čerpať výhody zo zvyšovania hodnoty majetku firmy. Označuje sa aj ako: kmeňová akcia.

Kapitalizmus zvýšil tempo životných zmien pracujúcich ľudí. Jedným z dôvodov je, že úspešná firma môže za pár rokov narásť z malého počtu zamestnancov na svetovú spoločnosť, ktorá má státisíce zákazníkov a zamestnáva tisícky ľudí. Dokáže to vďaka tomu, že môže najať ďalších zamestnancov na inom type trhov – na trhu práce. Môžu si požičať peniaze alebo predať akcie firmy, aby mohla financovať nákup kapitálu, ktorý potrebuje na rozšírenie výroby.

Na druhej strane môžu firmy za pár rokov zaniknúť. Firma, ktorá nevytvára zisk, nebude mať dostatok peňazí (a nebude schopná požičať si peniaze), aby mohla ďalej zamestnávať a vyrábať. Firma sa zmenší a niektorí pracovníci prídu o prácu.

Porovnajme si to s rodinnou farmou, ktorá nie je firmou. Ak je farma úspešná, rodine sa bude dariť lepšie ako jej susedom, no rozširovanie je obmedzené. Ak je naopak rodina v činnosti na farme neefektívna, jednoducho sa bude mať horšie ako susedia, no pokiaľ sa rodina dokáže uživiť, farma neskončí svoju činnosť tak, ako by sa to mohlo stať v prípade krachujúcej firmy. Štátne inštitúcie majú tiež obmedzenejšie možnosti rozširovania a zvyčajne sú v prípade slabého výkonu chránené pred zánikom.

Schopnosť rýchlo sa prispôsobiť umožnila posilnenie jedného z procesov, ktorý prebiehal už počas života Adama Smitha, no odvtedy sa výrazne zrýchlil. Týmto procesom je špecializácia pri výrobe tovarov a služieb. Smith vysvetlil, že keď sa každý z nás sústredí na obmedzený rozsah činnosti, zlepšíme sa vo výrobe. Platí to z týchto dôvodov:

• učenie sa na základe skúseností: pri výrobe vecí získavame zručnosti;
• rozdiely v schopnostiach: z dôvodu rozdielnych zručností alebo prírodného prostredia, ako napr. kvality pôdy, sú niektorí ľudia vo výrobe niektorých vecí lepší než iní.

Ľudia sa však nebudú špecializovať na výrobu úzkeho rozsahu statkov, ak si nebudú môcť zaobstarať ostatné tovary potrebné pre život. Práve preto firmy potrebujú trhy.

Kapitalizmus ako ekonomický systém

Obrázok 1.12 ukazuje, že tri aspekty, ktoré definujú kapitalistický ekonomický systém, sú usporiadané hierarchicky. Kruh na ľavej strane predstavuje hospodárstvo izolovaných rodín, ktoré vlastnia kapitál a statky, ktoré vyrábajú, no dochádza len k obmedzenej alebo žiadnej výmene tovarov a služieb s ostatnými.

Ekonomiky ako kruh naľavo existovali v minulosti, zďaleka však neboli také dôležité ako systém, ktorý prepájal trhy a súkromné vlastníctvo (kruh v strede). Súkromné vlastníctvo je nevyhnutnou podmienkou pre fungovanie trhov. Kupujúci nebudú chcieť platiť za tovar, ak nebudú mať právo vlastniť ho.

V kruhu v strede väčšinu výroby vykonávajú jednotlivci (napríklad obuvníci alebo kováči) alebo rodiny (napríklad na farme). Pred rokom 1600 malo množstvo ekonomík sveta práve takúto podobu.

Všetky zložky kapitalistického systému sa spojili až po vzniku firiem koncom 18. storočia.

Kapitalizmus je ekonomický systém, ktorý dokáže spojiť centralizáciu s decentralizáciou. Na jednej strane sústreďuje moc v rukách majiteľov a manažérov firiem, ktorí následne dokážu zabezpečiť spoluprácu veľkého množstva zamestnancov v procese výroby. Na druhej strane je moc týchto majiteľov a iných jednotlivcov obmedzená, lebo pri nákupe a predaji čelia na trhoch konkurencii.

Keď teda majiteľ firmy komunikuje so zamestnancom, majiteľ je šéf. Keď však ten istý majiteľ komunikuje s potenciálnym zákazníkom, tak je len ďalším človekom, ktorý sa snaží niečo predať, a konkurujú mu iné firmy. Práve táto nezvyčajná kombinácia konkurencie medzi firmami a sústredenia moci a spolupráce v ich vnútri je zodpovedná za úspech kapitalizmu ako ekonomického systému.⁵

Kapitalizmus je prvý ekonomický systém v histórii ľudstva, v ktorom členstvo v elite často závisí od vysokej úrovne ekonomickej výkonnosti. Ak zlyháte ako majiteľ firmy, nie ste viac súčasťou klubu. Nikto vás nevyhodí, lebo to nie je potrebné. Jednoducho skrachujete. Konkurencia na trhu poskytuje mechanizmus na odstránenie tých, ktorí nedosahujú dostatočný výkon.

Samozrejme, ak sú majitelia a manažéri kapitalistických firiem od začiatku veľmi bohatí alebo majú dobré politické konexie, tak prežijú aj napriek svojim zlyhaniam a firmy zostanú funkčné, a to často dlhodobo alebo dokonca až na niekoľko generácií. Porazení niekedy prežijú, no neexistujú žiadne záruky. Prežitie v konkurencii si vyžaduje neustále inovovať.

Cvičenie 1.7 Firma alebo nie?

Preskúmajte, či uvedené subjekty spĺňajú vlastnosti, ktoré definujú firmu, a vysvetlite, či ich možno za firmu považovať. Ak neviete ako ďalej, nájdite si informácie o subjekte na internete.

1. John Lewis Partnership (Spojené kráľovstvo)
2. rodinná farma vo Vietname
3. ambulancia vášho rodinného lekára
4. Walmart (USA)
5. pirátska loď z 18. storočia
6. Google (USA)
7. Manchester United plc (Spojené kráľovstvo)
8. Wikipedia

Kapitalizmus a tvorivá deštrukcia

podnikateľ

Osoba, ktorá vytvára nové technológie, organizačné formy a iné príležitosti alebo patrí medzi ich prvých používateľov.

Osoby, ktoré v kapitalistickej ekonomike prijímajú nové technológie ako prvé, sú podnikatelia. Keď osobu alebo firmu označíme ako podnikavú, znamená to, že je ochotná skúšať nové technológie a vytvárať nové podniky.

Joseph Schumpeter bol ekonóm, ktorý tvrdil, že dynamika kapitalizmu pramení z toho, že podnikatelia vytvárajú technologické vylepšenia. Zisk, ktorý prvá firma zarobí, keď výrobok vyrába lacnejšie alebo keď uvedie na trh nový výrobok, nebude plynúť donekonečna. Ostatné firmy si všimnú, že zisky podnikateľov stúpli, a nakoniec aj ony prijmú novú technológiu. Takisto znížia náklady a zisk sa im zvýši.

tvorivá deštrukcia

Pojem, ktorým Joseph Schumpeter nazval proces, kedy staré technológie a firmy, ktoré sa neprispôsobujú, vytlačia nové, lebo už nedokážu na trhu konkurovať. Z jeho pohľadu je zlyhanie neziskových firiem tvorivé, lebo sa pri ňom uvoľní práca a investičný majetok, ktoré možno použiť v nových kombináciách.

Keď novú technológiu zavedie viac firiem, ktoré vyrábajú napríklad textil, ponuka textilu na trhu sa zvýši a cena začne klesať. Tento proces bude pokračovať, až kým všetci nebudú používať novú technológiu, a vtedy budú ceny na takej nízkej úrovni, že žiadna z firiem nebude dosahovať vyšší zisk ako pri inej obchodnej činnosti. Firmy, ktoré zostali pri starej technológii, nebudú pri novej nižšej cene textilu schopné pokryť náklady a skrachujú. Schumpeter tento proces nazval tvorivá deštrukcia.

Veľkí ekonómovia Joseph Schumpeter

Joseph Schumpeter (1883 – 1950) vyvinul jednu z najdôležitejších myšlienok modernej ekonómie – tvorivú deštrukciu.

Schumpeter do ekonómie priniesol myšlienku podnikateľa ako ústredného aktéra kapitalistického ekonomického systému. Tvorivá deštrukcia pre neho predstavovala nevyhnutnú vlastnosť kapitalizmu – staré technológie a firmy, ktoré sa neprispôsobia, vytlačia nové, lebo nedokážu konkurovať na trhu predajom tovaru za cenu, ktorá pokryje náklady na výrobu. Zánikom neziskových firiem sa uvoľní práca a kapitál, ktoré možno použiť v nových kombináciách.

Takýto decentralizovaný proces prináša neustále zvyšovanie produktivity, ktoré vedie k ekonomickému rastu. Schumpeter preto považoval tento proces za chvályhodný.⁶

Deštrukcia starých firiem a vytvorenie nových si vyžaduje čas. Zdĺhavosť tohto procesu vytvára v hospodárstve vzostupy a poklesy. Prečítajte si Schumpeterove myšlienky a názory jeho vlastnými slovami⁷⁸ spolu s esejou o jeho práci od Roberta Skidelského, historika ekonomického myslenia.⁹

Schumpeter sa narodil v Rakúsko-Uhorsku, no emigroval do USA, keď nacisti v roku 1932 vyhrali voľby, čo viedlo k vzniku tretej ríše v roku 1933. Ako mladý univerzitný učiteľ v Rakúsku bojoval v dueli proti univerzitnému knihovníkovi o právo študentov na prístup ku knihám a vyhral. Ako mladý tvrdil, že má v živote tri ambície: stať sa najlepším ekonómom, milencom a jazdcom na koni na svete. Dodal, že iba úpadok jazdectva mu zabránil naplniť všetky tri.

Kapitalizmus a akumulácia kapitálu

Kapitalistický systém silne motivuje k inováciám a zároveň odmeňuje tých, ktorí investujú do nových strojov a ďalších druhov kapitálu.

Neustále meniace sa technológie vytvárali množstvo ziskových príležitostí pre tých, ktorí pomocou nich vyrábajú tovary a služby, a pre tých, čo financovali a postavili továrne a stroje stelesňujúce tieto technológie. Kapitalizmus sa však od iných foriem organizácie ekonomickej aktivity odlišoval nielen svojou dynamikou, ale aj bezpečnosťou vlastníckych práv. Ľudia, ktorí investovali do kapitálového majetku, si mohli byť istí, že ich o majetok vláda ani nikto iný nepripraví.

1.8 Kapitalizmus a rast: príčina a dôsledok?

Videli sme, že inštitúcie spájané s kapitalizmom majú potenciál zvýšiť blahobyt ľudí, keďže umožňujú špecializáciu a motivujú k zavádzaniu nových technológií. Takisto sme sa dozvedeli, že trvalá technologická revolúcia sa začala súčasne (a spájala sa) so vznikom kapitalizmu. Hoci ide o silný nepriamy dôkaz, môžeme naozaj s istotou tvrdiť, že kapitalizmus spôsobil zakrivenie hokejkového grafu nahor?

Keď niekto tvrdí, že niečo komplikované (kapitalizmus) spôsobuje niečo iné (zvýšená životná úroveň, technologické zlepšenia, prepojený svet alebo environmentálne problémy) len preto, že je medzi týmito dvoma javmi očividná korelácia, mali by sme byť skeptickí.

Ak sa chcete dozvedieť viac o tom, ako v skutočnom svete rozlíšiť kauzalitu od korelácie, skúste vypracovať praktický projekt s použitím našich online materiálov Praktické úlohy z ekonómie.

V ekonómii je ale dôležité odhaľovať príčinné súvislosti, a to nielen preto, aby sme pochopili, prečo k niektorým javom dochádza. Umožňuje nám to tiež navrhnúť zmeny, vďaka ktorým bude ekonomika fungovať lepšie. Chceme byť schopní povedať, že opatrenie X pravdepodobne povedie k zmene Y. Ekonóm napríklad môže tvrdiť: „Ak centrálna banka zníži úrokovú sadzbu, viac ľudí si bude kupovať domy a autá.“

Tvrdenie, že X spôsobuje Y, podkladáme vo vede teoretickým vysvetlením vzťahu medzi príčinou (X) a dôsledkom (Y) a vykonávame experimenty, ktoré nám umožnia zmeny v X a Y odmerať. Hospodárstvo sa však skladá z interakcií miliónov ľudí. Nie je možné ich všetky zmerať a pochopiť a len zriedka je možné zozbierať dôkazy vykonaním experimentov (v kapitolách 2 a 3 však uvádzame niekoľko príkladov použitia experimentov v ekonómii).

prirodzený experiment

Empirická štúdia, ktorá využíva prirodzene sa vyskytujúce štatistické premenné, pri ktorých výskumníci nemajú možnosť prideliť účastníkov do experimentálnych a kontrolných skupín, ako tomu je pri bežných experimentoch. Namiesto toho nám umožňujú populáciu analyzovať rozdiely v zákonoch, politikách, počasí či iných aspektoch, tak ako keby bola súčasťou experimentu. Platnosť takýchto štúdií závisí od premisy, že pridelenie subjektov do prirodzene vytvorených experimentálnych a kontrolných skupín môžeme vierohodne považovať za náhodné.

Ako teda dokážu ekonómovia skúmať príčinu a dôsledok? Niekedy nám pri tom môžu pomôcť javy, ktoré odpozorujeme v skutočnom svete. Ide o takzvané prirodzené experimenty.

Prirodzené experimenty ako spôsob identifikácie príčiny a dôsledku

Všimli sme si, že kapitalizmus sa objavil v rovnakom čase ako priemyselná revolúcia a zakrivenie našich hokejkových grafov nahor alebo krátko predtým. To môže naznačovať, že kapitalistické inštitúcie patrili medzi príčiny vzostupu. Vyjadrime to v jazyku vedy: uvedené pozorovanie je v súlade s hypotézou, že kapitalistické inštitúcie boli príčinou dlhodobého rastu produktivity. Vzostupu v hokejkových grafoch však predchádzal aj vznik kultúrneho prostredia vyznačujúceho sa slobodou myslenia známeho ako osvietenstvo.

Na obrázku 1.13 sa na vyznačenie príčinných vzťahov používajú šípky. Pred 18. storočím bola životná úroveň každý rok viac-menej rovnaká. Potom začala nepretržite rásť. Mnohí ekonómovia a historici tieto udalosti vysvetľujú takto:

• technologická revolúcia bola výsledkom zmeny tak kultúry, ako aj inštitúcií a
• následný prechod do fázy rastúceho bohatstva bol výsledkom nástupu kapitalizmu a zavádzania nových technológií.

Šípky označujú príčinný vzťah. Obrázok teda predstavuje myšlienku, že inštitúcie a kultúra patrili medzi príčiny technologickej revolúcie, ktorá sa začala počas priemyselnej revolúcie. Tento jednoduchý obrázok je príkladom ekonomického modelu.

Ekonómovia a historici sa nezhodujú v názoroch na to, čo bolo príčinou priemyselnej revolúcie. Dôvody ich nezhôd si môžete prečítať v diskusii o tom, prečo k priemyselnej revolúcii došlo v 18. storočí a prečo sa odohrala práve na ostrove neďaleko pobrežia Európy.

Čo bolo teda zdrojom rastúceho bohatstva – boli to inštitúcie, kultúra, ich kombinácia alebo niečo úplne iné? Jednou z metód na preskúmanie takejto otázky je tzv. prirodzený experiment, v ktorom je potrebné identifikovať dve skupiny:

• intervenčnú skupinu: táto skupina podstúpi zmenu vo vybranej charakteristike – tzv. intervenciu. Ostatné vlastnosti skupiny ostávajú nezmenené;
• kontrolnú skupinu: táto skupina bola pred experimentom podobná ako intervenčná skupina, no v tejto skupine k intervencii nedochádza.

Následne môžeme porovnať, čo sa v týchto dvoch skupinách udialo. Prirodzené experimenty sa používajú na testovanie hypotéz v mnohých vedných odboroch, vrátane tej, ktorá stála na začiatku epidemiológie ako vedy.

Minulosť nedokážeme zmeniť, aj keď by bolo praktické vykonávať experimenty na celej populácii. Preto sa spoliehame na prirodzené experimenty. Vysvetlenie tejto metódy nájdete v rozhovore, v ktorom o nej hovoria geograf Jared Diamond a ekonóm a politológ James Robinson.

Existuje prirodzený experiment, ktorý nám umožnil zhodnotiť, či boli kapitalistické inštitúcie naozaj príčinou rýchleho hospodárskeho rastu. Prostredím tohto prirodzeného experimentu bola súčasná existencia dvoch rozličných ekonomických systémov v západnom a východnom Nemecku po druhej svetovej vojne.

Kapitalizmus a centrálne plánovanie

V roku 1936, t. j. pred druhou svetovou vojnou, bola životná úroveň vo východnej a západnej časti Nemecka rovnaká a firmy vo východonemeckých spolkových krajinách Sasko a Durínsko boli svetovými lídrami vo výrobe automobilov a lietadiel, chemikálií, optického vybavenia a jemnej mechaniky.

Viac o prejave Winstona Churchilla o železnej opone si môžete prečítať na internetovej stránke history.com.

Na konci druhej svetovej vojny bolo Nemecko rozdelené na dva štáty. Nemecko rozdeľovala hranica, ktorú v roku 1946 britský premiér Winston Churchill nazval železnou oponou. Rozdelila dve skupiny obyvateľstva, ktoré sa dovtedy delili o spoločný jazyk, kultúru a kapitalistické hospodárstvo.

Toto rozdelenie prinieslo dva rôzne ekonomické systémy.

Kým západné Nemecko sa vrátilo k trhovému kapitalizmu, vo východnom Nemecku zaviedla komunistická strana systém centrálneho plánovania, v ktorom súkromný majetok, trhy a firmy takmer úplne vymizli. O tom, čo sa bude vyrábať, koľko sa bude vyrábať a v akých továrňach, kanceláriách, baniach či na akých farmách, nerozhodovali súkromné osoby, ale vládni úradníci. Úradníci, ktorí riadili tieto ekonomické organizácie, nemuseli nasledovať zásady kapitalizmu a vyrábať tovary a služby, ktoré by si zákazníci kúpili za cenu vyššiu než výrobné náklady.

Keďže v týchto dvoch častiach pôvodne jednej krajiny sa zaviedli rôzne ekonomické systémy, ide o vhodné prostredie na použitie metódy prirodzeného experimentu. Západné Nemecko je kontrolnou skupinou a východné Nemecko je intervenčnou skupinou. Hypotézou je, že zavedenie systému plánovaného hospodárstva vo východnom Nemecku ovplyvní jeho výkonnosť v porovnaní so západným Nemeckom.

Logiku tohto prirodzeného experimentu môžeme zobraziť na vizuálnom modeli ako na obrázku 1.13. Obrázok 1.14 nám ukazuje, že pri porovnávaní východného a západného Nemecka zostáva konštantným jeden z možných vplyvov na ich rast. Obe časti krajiny mali nemeckú kultúru, no medzi východným a západným Nemeckom sa líšili inštitúcie. Podobne ako v predchádzajúcom grafe, aj tu šípky označujú príčinný vzťah.

Graf 1.15 zobrazuje výsledok tohto experimentu. Vidíme tu rôzny vývoj týchto dvoch krajín a ďalších dvoch vybraných ekonomík od roku 1950. Vďaka logaritmickej mierke je z grafu možné odčítať tempo rastu hospodárstva.

Komunistická strana východného Nemecka v roku 1958 predpovedala, že do roku 1961 materiálny blahobyt vo východnom Nemecku presiahne úroveň západného Nemecka. Nenaplnenie tejto predpovede bolo jedným z dôvodov, prečo v roku 1961 postavili Berlínsky múr, ktorý východné a západné Nemecko rozdelil. Plánované hospodárstvo východného Nemecka nikdy západné Nemecko nedobehlo.

V grafe 1.15 si môžete všimnúť, že západné Nemecko začínalo na vyššej úrovni ako východné Nemecko, lebo rozdelenie krajiny narušilo štruktúru odvetví vo východnom Nemecku viac než v západnom Nemecku.¹⁰ Tento rozdiel však nepramenil z rozdielov v množstve kapitálu alebo množstve zručností na obyvateľa (ako sme už uviedli, pred vojnou bola životná úroveň na východe a na západe podobná).

Mohli by sme predpokladať, že po takomto narušení východné Nemecko postupne západné Nemecko dobehlo. Graf 1.15 však ukazuje, že namiesto toho sa medzera medzi týmito dvoma čiarami zväčšovala (čo v logaritmickej mierke znamená, že pomer príjmov sa zvyšoval). Keď v roku 1989 padol Berlínsky múr a východné Nemecko ukončilo centrálne plánovanie, jeho reálny HDP na obyvateľa nedosahoval ani polovicu toho, čo v kapitalistickom západnom Nemecku.

Platnosť tohto porovnania ako prirodzeného experimentu závisí od predpokladu, že východné a západné Nemecko sa líšili len v jednej veci, ktorá mohla ovplyvniť ich hospodársky rast, a to v ekonomických inštitúciách. Pozrime sa teda na druhú polovicu 20. storočia. Graf 1.15 silne naznačuje, že zavedenie centrálneho plánovania vo východnom Nemecku spomalilo rast príjmov východných Nemcov v porovnaní s tým, čo by sa stalo, keby východné Nemecko používalo ten istý kapitalistický systém ako západné Nemecko.

Z nemeckého prirodzeného experimentu nemôžeme vyvodiť záver, že kapitalizmus vždy podnecuje rýchly hospodársky rast alebo že centrálne plánovanie vždy zapríčiňuje hospodársku stagnáciu. Existujú dôkazy pre obe možnosti:

• Z grafu 1.15 vidíme, že niektorým kapitalistickým ekonomikám, ktoré mali v roku 1950 ešte nižší príjem na obyvateľa ako východné Nemecko, sa potom darilo oveľa lepšie. Do roku 1989 sa Španielsku podarilo dobehnúť časť tohto rozdielu a japonská ekonomika (ktorá počas vojny takisto utrpela škody) dobehla západné Nemecko.
• Na grafe 1.16 však uvidíme, že plánované hospodárstvo Sovietskeho zväzu rástlo medzi rokmi 1928 (vtedy tu bolo zavedené centrálne plánovanie) a 1980 oveľa rýchlejšie než ekonomiky mnohých kapitalistických krajín, ktoré boli v roku 1928 na podobnom vývojovom stupni.

Hoci sú obe porovnania zaujímavé, ani v jednom prípade nejde o prirodzený experiment. Ekonomickú výkonnosť v týchto krajinách ovplyvnilo množstvo iných faktorov, takže vplyv kapitalizmu nemožno izolovať. Prirodzené experimenty, pri ktorých sú dve skupiny pred experimentom podobné, vykoná sa len jedna zmena (intervencia) a ostatné faktory zostávajú konštantné, sú v ekonómii zriedkavé. Preto je v ekonómii náročné formulovať tvrdenia o príčinách a následkoch.

1.9 Typy kapitalizmu: inštitúcie a rast

Nie každá kapitalistická krajina zažila príbeh úspechu, aký sme mohli vidieť na grafe 1.2 na príklade Británie, neskôr Japonska a iných krajín, ktorým sa podarilo najvyspelejšie krajiny sveta dobehnúť, alebo na príklade ekonomickej konvergencie po druhej svetovej vojne na grafe 1.15. To vysvetľuje, prečo sú krajiny na ľavej strane mrakodrapového grafu (obrázok 1.1) o toľko chudobnejšie ako krajiny na pravej strane.

Ako príklad poslúžia Južná Kórea a Nigéria. V roku 1950 bol reálny HDP na obyvateľa v Južnej Kórei rovnaký ako v Nigérii. Obe boli podľa našej širokej definície kapitalistickými ekonomikami. V roku 2013 bola podľa tohto ukazovateľa Južná Kórea desaťkrát bohatšia.

Mnohé z ekonomík na ľavej strane grafu 1.1 sú už mnoho rokov kapitalistické, no stále sú chudobné. Prečo je to tak?

V hre môže byť opäť niekoľko príčin. Jednou z najdôležitejších je, že existuje množstvo druhov kapitalizmu. Graf 1.16 sleduje vývoj vo vybraných krajinách sveta v 20. storočí. Ukazuje napríklad, že v Afrike stojí úspech Botswany pri dosahovaní dlhodobého rastu v ostrom kontraste s relatívnym neúspechom Nigérie. Obe krajiny majú bohaté prírodné zdroje (diamanty v Botswane a ropu v Nigérii). Rozdiely v kvalite ich inštitúcií – napríklad v rozsahu korupcie a nesprávnej alokácii vládnych zdrojov – nám môžu pomôcť pochopiť rozdielny vývoj v týchto krajinách.

V Južnej Kórei došlo v polovici 20. storočia k rozmachu pod vplyvom odlišných inštitúcií než mala Británia v 18. a 19. storočí. Najdôležitejším rozdielom bolo, že vláda Južnej Kórey (spolu s niekoľkými veľkými korporáciami) zohrávala vedúcu úlohu pri riadení procesu rozvoja, priamo podporovala niektoré odvetvia, požadovala od firiem, aby konkurovali na zahraničných trhoch, a pre pracovnú silu poskytovala vzdelanie vysokej kvality.

štát podporujúci ekonomický rozvoj

Vláda, ktorá preberá vedúcu úlohu pri podpore procesu ekonomického rozvoja prostredníctvom verejných investícií, dotovania konkrétnych odvetví, vzdelávania a iných verejných politík.

Termín štát podporujúci ekonomický rozvoj (angl. developmental state) sa začal používať pre vedúcu úlohu juhokórejskej vlády v hospodárskom rozmachu krajiny a teraz odkazuje na akúkoľvek vládu, ktorá v hospodárstve zohráva takúto úlohu. Ďalšími príkladmi štátov podporujúcich ekonomický rozvoj sú Japonsko a Čína.¹¹

Na grafe 1.16 takisto vidíme, že v roku 1928, keď bol predstavený prvý päťročný hospodársky plán Sovietskeho zväzu, dosahoval jeho HDP na obyvateľa štvrtinu úrovne Argentíny, podobnú úroveň ako Brazília a vyššiu úroveň než Južná Kórea. Centrálne plánovanie v Sovietskom zväze viedlo k stabilnému, aj keď nevýraznému rastu na takmer 50 rokov. Reálny HDP na obyvateľa v Sovietskom zväze aj tak výrazne predbehol Brazíliu, a dokonca nakrátko aj Argentínu, a to ešte pred skončením vlády komunistickej strany v roku 1990.

Kontrast medzi západným a východným Nemeckom nám ukazuje, že jedným z dôvodov na zavrhnutie centrálneho plánovania ako ekonomického systému bolo, že tento systém nedokázal dosahovať taký pokrok v životnej úrovni, aký dosiahli úspešné kapitalistické ekonomiky. Krajiny, ktoré kedysi tvorili Sovietsky zväz, nahradili centrálne plánovanie mnohými druhmi kapitalizmu. Ani tým sa však veľmi nedarilo. Vidíme to na náhlom poklese v reálnom HDP na obyvateľa bývalého Sovietskeho zväzu po roku 1990.

1.10 Typy kapitalizmu: rast a stagnácia

Zaostávanie vybraných ekonomík na grafe 1.16 nám ukazuje, že samotná existencia kapitalistických inštitúcií nie je postačujúca pre vytvorenie dynamického hospodárstva, teda takého, ktoré prináša dlhodobý rast životnej úrovne. K dynamike kapitalistického hospodárskeho systému prispievajú dve skupiny podmienok:

• ekonomické podmienky a
• politické podmienky, teda vláda a spôsob jej fungovania.

Ekonomické podmienky kapitalistickej dynamiky

V prípadoch nižšej dynamiky kapitalizmu ekonómovia zväčša hľadajú problém v niektorom z troch komponentov kapitalistického systému – súkromnom vlastníctve, trhoch a firmách:

• Súkromné vlastníctvo musí byť zabezpečené: dynamika je nižšia, ak sa v krajine nedostatočne presadzujú princípy právneho štátu, nedôkladne vynucuje plnenie zmlúv alebo ak v nej dochádza k vyvlastňovaniu zo strany kriminálnych živlov alebo vládnych orgánov.
• Trhy musia byť konkurenčné: ak na trhoch neplatí zásada cukor a bič, ktorá do kapitalistickej ekonomiky prináša vďaka tvorivej deštrukcii dynamiku, táto dynamika trpí.
• Firmy by nemali vlastniť a riadiť ľudia, ktorých úspech je odvodený od úzkeho vzťahu s vládou alebo vrodeného privilegovaného postavenia: kapitalizmus je dynamický vtedy, ak úspech závisí od ponúkania kvalitných výrobkov a služieb za konkurencieschopnú cenu. Existuje väčšia pravdepodobnosť, že v tomto bode dôjde k zlyhaniu, ak nefungujú správne zvyšné dva uvedené faktory.

Ak kapitalizmus v týchto troch aspektoch zlyháva, jednotlivcom a skupinám sa často neoplatí investovať čas a peniaze do tvorby ekonomických hodnôt, keďže väčšiu návratnosť poskytuje lobovanie, trestná činnosť či snaha o iné spôsoby odklonu celospoločenských príjmov vo svoj prospech.¹²

Politické podmienky kapitalistickej dynamiky

kapitalistická revolúcia

Rýchle zlepšenia v technológiách v kombinácii so vznikom nového ekonomického systému.

Vláda je takisto dôležitá. Videli sme napríklad, že v Južnej Kórei vláda zohrala v kapitalistickej revolúcii vedúcu úlohu. A takmer v každej modernej kapitalistickej ekonomike tvorí vláda veľkú časť hospodárstva. V niektorých krajinách jej výdavky na tovary a služby a na dávky ako podpora v nezamestnanosti či dôchodky tvoria viac než polovicu HDP. No aj v prípadoch, keď je úloha vlády obmedzenejšia, ako napr. v Británii v čase priemyselnej revolúcie, vláda prijíma, presadzuje a mení zákony a nariadenia, ktoré ovplyvňujú fungovanie hospodárstva. Zákony a opatrenia vlády regulujú trhy, súkromné vlastníctvo a firmy.

Na to, aby inovátori boli ochotní riskovať zavedenie nového výrobku alebo výrobného postupu, musí zisky chrániť pred krádežou dobre fungujúci právny systém. Vláda okrem toho rozhoduje o sporoch o vlastníctve a presadzuje vlastnícke práva nevyhnutné pre fungovanie trhov.

príliš veľký na to, aby mohol skrachovať

Ide o prívlastok veľkých bánk, ktorých dôležité ústredné postavenie v ekonomike zaručuje, že ich vláda zachráni, ak sa dostanú do finančných ťažkostí. Banka teda neznáša všetky náklady svojej činnosti, a preto je ochotnejšia podstupovať väčšie riziko. Pozri aj: morálny hazard.

Dôležité sú aj právo a politika hospodárskej súťaže. Ako upozorňoval už Adam Smith, vytváraním alebo umožnením vytvárania monopolov, akým bola Východoindická spoločnosť, môžu vlády utlmiť motiváciu plynúcu z hospodárskej súťaže. Ak veľká firma dokáže vytvoriť monopol tým, že vytlačí všetkých konkurentov, alebo ak skupina firiem dokáže uzavrieť tajnú dohodu, aby udržala ceny na vysokej úrovni, zníži sa motivácia inovovať a hrozba bankrotu, ktorá v podmienkach fungujúcej konkurencie núti firmy k čo najvyššej efektívnosti. To platí aj dnes. Niektoré banky sa považujú za príliš veľké na to, aby mohli skrachovať a vlády ich zachraňujú pomocou vonkajších zdrojov, hoci inak by pravdepodobne skrachovali. To bol prípad mnohých bánk počas svetovej finančnej krízy v rokoch 2008 a 2009.

Okrem podpory inštitúcií kapitalistického hospodárskeho systému vláda poskytuje aj nevyhnutné tovary a služby, ako napr. fyzickú infraštruktúru, vzdelávanie a národnú obranu. V ďalších kapitolách preskúmame, prečo môžu dávať vládne politiky ekonomický zmysel aj v oblastiach ako udržiavanie hospodárskej súťaže, zdaňovanie a dotovanie s cieľom ochrániť životné prostredie, ovplyvňovanie rozdelenia príjmov a tvorba bohatstva.

Toto sú podmienky, ktoré spoločne umožnili úspešnú kapitalistickú revolúciu, ktorá najprv v Británii a potom aj v niektorých ďalších ekonomikách od základov zmenila to, ako ľudia pri zarábaní na živobytie komunikujú, ako aj to, aký je ich vzťah s prírodou.

V skratke sa dá povedať, že kapitalizmus môže byť dynamickým ekonomickým systémom, ak spája:

• súkromnú motiváciu k inováciám, ktoré znižujú náklady: táto motivácia vychádza z hospodárskej súťaže na trhu a zo zabezpečeného súkromného vlastníctva,
• verejnú politiku, ktorá tieto podmienky podporuje: vlády presadzujú zákony a prichádzajú s reguláciami,
• verejnú politiku, ktorá poskytuje nevyhnutné tovary a služby: súkromné firmy ich nemusia poskytovať v dostatočnom množstve; patrí sem napríklad školstvo a základný výskum.

1.11 Kapitalizmus, nerovnosť a demokracia

Príbeh Cyrila Ramaphosu z úvodu tejto kapitoly nám ukazuje komplikované súvislosti medzi kapitalizmom, nerovnosťou a demokraciou. Po štvrťstoročí demokratickej vlády Afrického národného kongresu celková nerovnosť v Južnej Afrike neklesla. Hoci sa zvýšila rovnosť medzi rôznymi rasovými skupinami, zvýšila sa aj nerovnosť v rámci týchto skupín a vznikla aj bohatá a mocná černošská elita. Ramaphosa bol lídrom v boji za demokraciu, potom sa stal veľmi úspešným kapitalistom. Od roku 2018 ako prezident Južnej Afriky čelí výzve priniesť do demokratickej krajiny vyššiu životnú úroveň a väčšiu rovnosť vo výsledkoch.

Kapitalizmus a nerovnosť

Ako ukazuje aj príklad Južnej Afriky, dynamický kapitalizmus je systém víťazov a porazených. Tvorivá deštrukcia, ktorú prinášajú nepretržité technologické zmeny, odmeňuje úspešných inovátorov, ktorí sa tešia bohatstvu, aké v minulosti nepoznali ani králi. Tí, ktorí bohatstvo majú – bez ohľadu na to, či ho získali dedením, využívaním obchodných príležitostí nového svetového obchodného systému alebo ako odmenu za úspešné inovácie – môžu najímať pracovnú silu na tvorbu ziskov, vďaka čomu si bohatstvo, skôr než ho odovzdajú ďalej, uchovajú a dokonca zvýšia.

Výsledkom je, že v mnohých krajinách, za ktoré máme k dispozícii údaje, priniesol kapitalizmus éru zvyšujúcej sa nerovnosti v bohatstve. Vieme, ako veľmi bohatí boli boháči v minulosti, lebo aj pred storočiami museli platiť dane, takže niekto ich príjmy a bohatstvo zaznamenal.

V grafe 1.17 sa uvádza podiel bohatstva, ktoré vlastní najbohatšie 1 percento, za všetky krajiny s dostupnými dlhodobými údajmi.¹³¹⁴ V prípade väčšiny krajín na grafe 1.17 si môžete všimnúť, že nerovnosť v bohatstve sa zvyšovala približne do prvej svetovej vojny.

V mnohých krajinách približne v tomto čase získali volebné právo najprv muži bez majetku a neskôr aj ženy. Vo všetkých krajinách na grafe 1.17 začala nerovnosť v bohatstve klesať po nástupe demokracie.

ekonomická nerovnosť

Rozdiely medzi členmi spoločnosti v určitom ekonomickom ukazovateli, ako je bohatstvo, príjem alebo mzda.

V našom videu Ekonóm v akcii sa Thomas Piketty, ekonóm a autor bestselleru Kapitál v 21. storočí, venuje ekonomickej nerovnosti od Francúzskej revolúcie až dodnes a vysvetľuje, prečo je nevyhnutné pozorné skúmanie faktov.¹⁵

Nerovnosť a demokracia

V 19. storočí farmári, priemyselní pracovníci a chudobní museli čeliť zvyšujúcej sa nerovnosti a hľadali spôsob, ako si ochrániť životnú úroveň. Začali sa zapájať do štrajkov (ktoré boli často násilne potlačené) a niektorí dokonca ničili stroje, ktoré ich pripravili o prácu. V roku 1848 prebehli revolúcie proti monarchii na Sicílii, vo Francúzsku, v Nemecku, Taliansku a Rakúsku. V tom istom čase Karl Marx pracoval na Manifeste komunistickej strany, v ktorom sa zastával robotníckej revolúcie s cieľom ukončiť kapitalistický ekonomický systém.

Mnohí požadovali volebné právo, ktoré by im umožnilo ovplyvňovať vládu. Tá v tom čase zväčša podporovala ekonomické záujmy bohatých. Predpokladali, že väčší podiel na politickej moci by im umožnil získať väčší podiel na produkcii a bohatstve rýchlo rastúcich ekonomík.

Jednou z vedúcich osobností hnutia za rozšírenie volebného práva a iných politických práv aj na pracovníkov a ostatné chudobné vrstvy bol James Bronterre O’Brien, známy citátom:

„Podliaci vám budú tvrdiť, že nie ste zastúpení, lebo nemáte majetok. Ale ja vám hovorím, že je to naopak. Majetok nemáte preto, že nie ste zastúpení…“¹⁶

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia bohatí v mnohých krajinách dospeli k záveru, že môže byť rozumné demokraciu rozšíriť. Rovnako uvažovali aj lídri juhoafrickej vlády o storočie neskôr.

Demokracia je politický systém, ktorý v ideálnom prípade:

• dáva všetkým občanom rovnakú politickú moc: táto moc sa vyznačuje individuálnymi právami ako sloboda slova, zhromažďovania a tlače;
• vyberá politických lídrov vo voľbách: v týchto voľbách smú voliť takmer všetky dospelé osoby a ak vládna strana prehrá, vzdá sa funkcie.

V mnohých spoločnostiach v ľudských dejinách si bohatí volili zástupcov, ktorí im vládli. Tým bola síce naplnená druhá uvedená podmienka, no takýto systém v modernom chápaní nepovažujeme za demokraciu, lebo menej majetní ľudia boli z tohto procesu zvyčajne vylúčení. Uvedené charakteristiky spĺňali napríklad aj staroveké Atény, ktoré boli zároveň otrokárskou spoločnosťou.

Kapitalizmus sa v Británii, Holandsku a vo väčšine dnešných vysokopríjmových krajín objavil oveľa skôr ako demokracia. V žiadnej krajine nemala väčšina dospelých osôb volebné právo pred koncom 19. storočia (Nový Zéland bol prvý).

Dokonca aj v nedávnej minulosti kapitalizmus existoval súčasne s nedemokratickými vládami, ako napr. v Južnej Afrike do roku 1994, Čile od 1973 do 1990, Brazílii od 1964 do 1985 a Japonsku do roku 1945.

Ekonomiky súčasnej Číny a Vietnamu sú veľmi úspešnými variantmi kapitalistického ekonomického systému, no ich systémy vládnutia nie sú založené ani na individuálnych právach, ani na inkluzívnych a spravodlivých voľbách, ktorými sa demokracia vyznačuje.

V mnohých krajinách však dnes kapitalizmus existuje spolu s demokraciou a navzájom sa ovplyvňujú.

Na grafe 1.18 vidíme, že demokracia je súčasťou histórie ľudstva len pomerne krátko. V podstate v žiadnej krajine nemohli pred 20. storočím voliť ženy ani ľudia bez majetku.

Na začiatku 20. storočia sa demokracia objavila len v niekoľkých krajinách, no odvtedy sa začala rýchlo rozširovať po celom svete. V mnohých prípadoch, napríklad aj v Južnej Afrike, dotlačila bohatých a mocných k rozšíreniu politických práv a prístupu k verejným službám (napr. k vzdelávaniu) pre všetky skupiny obyvateľstva až hrozba občianskych nepokojov či dokonca revolúcie.

Podobne ako kapitalizmus, aj demokracia môže mať mnoho podôb, ktoré sa líšia v tom, do akej miery sa uskutočňuje demokratický ideál politickej rovnoprávnosti všetkých občanov. V niektorých demokraciách existujú prísne obmedzenia v tom, ako môžu jednotlivci ovplyvňovať voľby alebo verejnú politiku prostredníctvom svojich finančných príspevkov. V iných majú súkromné finančné zdroje veľký vplyv prostredníctvom príspevkov do volebnej kampane, lobovania a dokonca nezákonných platieb, akými sú úplatky.

Prepojenia medzi kapitalizmom, demokraciou, bohatstvom a nerovnosťou môžeme ilustrovať pomocou porovnania úlohy vlády v štyroch bohatých, demokratických a kapitalistických krajinách s pomerne nízkou úrovňou ekonomickej nerovnosti:

• Japonsko a Južná Kórea: vlády tu zohrávajú dôležitú úlohu pri určovaní smerovania ich ekonomík, no suma vyzbieraných daní vyplatená vládou menej majetným na prekonanie nerovností je pomerne nízka; nerovnosť trhových príjmov je v týchto krajinách pomerne nízka.
• Dánsko a Švédsko: platenie daní (a vyplácanie dávok vládou) znižuje nerovnosť v tom, koľko peňazí majú ľudia k dispozícii na míňanie, na polovicu.

1.12 Kapitalizmus, rast a environmentálna udržateľnosť

Kapitalistická revolúcia pretvorila aj naše životné prostredie.

Ľudia sa s cieľom zabezpečiť si živobytie vždy spoliehali na fyzické prostredie a biosféru, ktoré nám poskytujú vzduch, vodu, potravu a ostatné pre život nevyhnutné veci. Životné prostredie a biosféra – súbor všetkého živého – poskytujú suroviny, ktoré používame pri výrobe iných tovarov, vzduch, ktorý dýchame, a aj našu potravu – skrátka fyzické nevyhnutnosti.

Obrázok 1.19 ukazuje, že ekonomika je súčasťou väčšieho spoločenského systému, ktorý je zasa súčasťou biosféry. Ľudia pri zabezpečovaní živobytia pôsobia na seba navzájom a vplývajú aj na prírodu.

Väčšinu dejín ľudia pristupovali k prírodným zdrojom, ako keby boli dostupné voľne a v neobmedzenom množstve. Prvky životného prostredia – vzduch, voda, pôda a klíma sa však ľudským využívaním na živobytie radikálne zmenili.

Od príchodu kapitalizmu sa náš vplyv na životné prostredie výrazne zvýšil, viac z neho čerpáme, a viac doň prinášame. Je to vedľajší produkt úspechu kapitalizmu vo zvyšovaní životnej úrovne, ktorý možno vidieť v hokejkových grafoch zobrazujúcich reálny HDP na obyvateľa. K zvýšenému vplyvu ľudstva na životné prostredie prispela aj schopnosť kapitalistického hospodárstva podporiť obrovský nárast počtu obyvateľov na svete. Svetová populácia na začiatku 21. storočia dosiahla vyše 7 miliárd, čo je desaťkrát viac než na začiatku 18. storočia. Prognózy vyznačené v grafe 1.20 červenou naznačujú, že populácia bude aj naďalej rásť, no pomalším tempom.

Zmena klímy a environmentálna udržateľnosť

Hovoríme, že niečo je udržateľné, ak to môže v budúcnosti pokračovať donekonečna. Môžeme napríklad povedať, že finančná situácia rodiny nie je udržateľná, ak rodina míňa viac, než zarobí. Podobne životné prostredie môže byť neudržateľné, ak škody, ktoré mu spôsobujeme, nevykompenzuje jeho vlastná schopnosť obnovovať sa v kombinácii s politikami na podporu environmentálnej obnovy.

Najnápadnejším vplyvom našej činnosti na prírodné prostredie je zmena klímy. Oficiálnym zdrojom pre výskum a údaje o zmene klímy je Medzivládny panel o zmene klímy.

Na grafe 1.21 vidíme, že priemerná teplota Zeme medzi jednotlivými desaťročiami kolíše, ale od roku 1900 boli na severnej pologuli zaznamenané citeľné zvýšenia priemernej teploty.

Existenciu zmeny klímy a to, že ju na svedomí majú ľudia, už vo vedeckej komunite takmer nikto nespochybňuje. Rastúca teplota je najmä výsledkom emisií CO₂, ktoré sa vypúšťajú pri spaľovaní fosílnych palív.

Graf 1.22 ilustruje nárast využívania fosílnych palív, teda uhlia, ropy a zemného plynu, ako aj výraznú zmenu v životnom prostredí – v grafe 1.22 môžeme vidieť, že emisie CO₂ zo spotreby fosílnych palív od roku 1800 dramaticky rástli.

Globálne otepľovanie bude mať pravdepodobne ďalekosiahle dôsledky – topenie ľadovej prikrývky na póloch, zvyšujúcu sa hladinu morí vedúcu k zatopeniu rozsiahlych pobrežných oblastí a zmenu klímy a zrážkových procesov, ktoré zničia dôležité poľnohospodárske oblasti sveta.

Cvičenie 1.8 Aký veľký dosah má zmena o pár stupňov?

Medzi rokmi 1300 a 1850 bolo na Zemi niekoľko mimoriadne chladných období, čo si môžete všimnúť v grafe 1.21. Vyhľadajte informácie o tzv. malej dobe ľadovej v Európe a odpovedzte na tieto otázky:

1. Opíšte vplyv týchto mimoriadne chladných období na ekonomiky postihnutých krajín.
2. V rámci jednej krajiny alebo regiónu táto zmena klímy ovplyvnila niektoré skupiny obyvateľstva veľmi tvrdo, zatiaľ čo iné skupiny ovplyvnila menej. Uveďte príklady.
3. Aké extrémne boli tieto chladné obdobia v porovnaní so zvyšovaním teploty od polovice 20. storočia a s ďalším zvyšovaním predpokladaným v budúcnosti?

Cvičenie 1.9 v Exceli: Zakresľovanie čiarových grafov vývoja teploty v čase

Stiahnite a uložte si tabuľku s údajmi o teplote z grafu 1.21. Pomocou týchto údajov vytvorte graf podobný grafu 1.21. Postupujte podľa pokynov na obrázku 1.23.

Celá obrazovka

Obrázok 1.23 Zakresľovanie čiarových grafov vývoja teploty v čase.

Celá obrazovka

Údaje

Takto vyzerajú údaje o teplotách. V stĺpci A sa nachádza časové obdobie (v rokoch), v stĺpci B teplotné odchýlky a v stĺpci C priemerná teplota na severnej pologuli. Pomocou stĺpcov A a B vytvoríme čiarový graf.

Celá obrazovka

Zostrojte čiarový graf.

Váš čiarový graf sa bude podobať na graf na obrázku. Teplotné odchýlky budú na zvislej osi a čas na vodorovnej. Všimnite si, že hodnoty času nie sú správne (mali by byť v rokoch).

Celá obrazovka

Zmeňte premennú na vodorovnej osi na roky.

Na zmenu označenia vodorovnej osi na roky musíme do čiarového grafu pridať hodnoty zo stĺpca A.

Celá obrazovka

Zmeňte premennú na vodorovnej osi na roky.

Teraz sú označenia vodorovnej osi čísla 1, 2, 3 atď. Označenia zmeníme na roky pomocou funkcie Upraviť.

Celá obrazovka

Zmeňte premennú na vodorovnej osi na roky.

Po vykonaní kroku 10 sa označenia na vodorovnej osi zmenia na roky 1000 – 2006.

Celá obrazovka

Presuňte vodorovnú os do spodnej časti grafu.

Vodorovná os je automaticky umiestnená na úrovni hodnoty 0 na zvislej osi. Môžeme ju presunúť do spodnej časti grafu (ako na grafe 1.21) tak, že zmeníme umiestnenie osi. Po vykonaní kroku 12 bude graf vyzerať podobne ako graf 1.21.

Celá obrazovka

Pridajte názvy osí a grafu

Označte vodorovnú a zvislú os podľa grafu 1.21 a graf aj rovnako nazvite.

Technologický pokrok môže pomôcť

Na obrázku 1.19 vidíme, že ekonomika patrí do biosféry a fyzického prostredia. Tento vzťah je obojstranný. Vo výrobe používame prírodné zdroje, čo môže následne ovplyvniť prostredie, v ktorom žijeme, a jeho schopnosť poskytovať zdroje pre budúcu výrobu. Proces nepretržitých technologických zmien, ktoré priniesli závislosť od fosílnych palív, však môže byť aj súčasťou riešenia súčasných environmentálnych problémov.

Vráťte sa ku grafu 1.9, ktorý predstavuje produktivitu práce pri výrobe svetla. K obrovským nárastom naprieč históriou a najmä od polovice 19. storočia došlo najmä preto, že množstvo svetla, ktoré bolo možné vyrobiť na jednotku tepla (napr. z ohňa, sviečky alebo žiarovky), sa dramaticky zvýšilo.

V osvetlení nám technologická revolúcia priniesla viac svetla za menej tepla, vďaka čomu sa podarilo šetriť zdrojmi, ktoré na výrobu tepla používame – od palivového dreva až po fosílne palivá. V dnešnom svete nám pokroky v technológiách môžu pomôcť vyrábať viac energie z menej znečisťujúcich zdrojov a viac sa tak spoliehať na vietor, slnko a iné obnoviteľné zdroje.

Demokracia a problém environmentálnej udržateľnosti

V mnohých krajinách viedol nástup demokracie, a najmä rozšírenie volebného práva na ľudí bez majetku a ženy, k zníženiu ekonomickej nerovnosti, lebo aj menej majetní ľudia získali väčšiu politickú moc. Organizácie chudobnejších ľudí, teda odborové zväzy a politické strany, túto moc využili na to, aby zmenili zákony a vládne politiky s cieľom obhajovať vlastné ekonomické záujmy.

Vzťah medzi demokraciou a problémom environmentálnej udržateľnosti je komplikovanejší než vzťah medzi demokraciou a riešením problému rastúcej nerovnosti. Je to tak z dvoch dôvodov:

• Vnútroštátne náklady a globálne výhody: demokracia je forma vládnutia v krajine. Kým občania krajiny môžu prijať politiky na ochranu životného prostredia svojej krajiny, napr. jej jazier, vodných tokov či zelených plôch, nemajú veľkú motiváciu chrániť životné prostredie na globálnej úrovni, hlavne ak náklady musia znášať oni, no výhody budú užívať mnohí ďalší.
• Vplyv na budúce generácie: demokratickí občania dnes prijímajú rozhodnutia, ktoré ovplyvnia ľudí, ktorí sa narodia možno až o stovky rokov. Tieto budúce generácie teraz voliť nemôžu.

externalita

Keď činnosť istej osoby so sebou prináša výhody alebo náklady pre iného jednotlivca a daná osoba tento vplyv pri rozhodovaní o svojej činnosti nezohľadňuje. Ide o externalitu, lebo nie je súčasťou rozhodovacieho procesu osoby, ktorá danú činnosť vykonáva. Pozitívne vplyvy odkazujú na výhody a negatívne vplyvy na náklady, ktoré znášajú ostatní. Pri osobe, ktorá nepriamo vdychuje dym z cigarety inej osoby, ide o negatívnu externalitu. Radosť z krásnej záhrady vášho suseda je pozitívna externalita. Označuje sa aj ako: externý vplyv. Pozri aj: neúplná zmluva, zlyhanie trhu, pozitívna externalita, negatívna externalita.

Oba dôvody, prečo demokracia rieši problémy environmentálnej udržateľnosti len v obmedzenom rozsahu, sú príkladmi takzvaných externalít (resp. externých vplyvov), s ktorými sa budete stretávať v celej knihe. Externality vznikajú vtedy, keď má činnosť istej osoby dôsledky (výhody alebo náklady), ktoré pociťujú iní a ktoré osoba pri vykonávaní tejto činnosti nezohľadňuje.

Vzhľadom na charakter externalít, ktoré presahujú hranice štátov a generácie, nie je prekvapujúce, že vám nemôžeme ukázať podobný graf ako na obrázku 1.12, v ktorom by po rozšírení volebného práva na väčšinu dospelých osôb začali v mnohých krajinách environmentálne škody klesať. Aj napriek tomu však existuje množstvo štátov s dlhou tradíciou demokracie, napríklad mnohé štáty v severnej Európe, ktoré príkladne na lokálnej úrovni zvyšujú kvalitu životného prostredia a obmedzili uhlíkové emisie.

Ak vezmeme do úvahy príjmovú úroveň, Austrália, kde získala väčšina obyvateľov volebné právo veľmi skoro, vyniká v tom, ako chráni miestne životné prostredie (ako možno vidieť napr. na údajoch na obrázku 20.25b v publikácii Ekonomika). Je to niečo, o čo sa austrálski voliči priamo zaujímajú a čo odráža aj dôvody, prečo demokracia niekedy rieši problémy nerovnosti. Demokracia dokáže posilniť postavenie tých, pre ktorých bude výhodné, ak sa zníži nerovnosť či lokálne environmentálne škody. Austrália však ani zďaleka nie je taká príkladná v emisiách Co₂, ktoré majú na životné prostredie globálny a nie lokálny vplyv. Príklad Austrálie ilustruje obmedzenia vnútroštátnych demokratických vlád pri dosahovaní globálnej environmentálnej udržateľnosti.

1.13 Záver

Najskôr sme sa pozreli na ekonomickú nerovnosť medzi krajinami a v ich vnútri. Podrobili sme analýze hokejkové grafy reálneho HDP na obyvateľa, produktivity práce, globálnej zmeny klímy a jej hlavného pôvodcu, emisií uhlíka. K zakriveniu v hokejkovom grafe dochádza v prípade rôznych krajín v inom čase a súvisí to s príchodom permanentnej technologickej revolúcie a kapitalistickej revolúcie. Bohatstvo, svetová nerovnosť a zhoršenie životného prostredia boli často sprievodnými javmi zmeny v ekonomickom systéme.

Kapitalizmus je ekonomický systém, ktorý sa vyznačuje troma hierarchicky usporiadanými vlastnosťami: súkromným vlastníctvom, trhmi a firmami. Firmy a trhy umožnili deľbu práce a špecializáciu na nevídanej úrovni. K zvýšeniu produktivity práce prispieva aj proces tvorivej deštrukcie, ktorý motivuje k inováciám znižujúcim náklady.

Kapitalizmus je systém víťazov a porazených v rámci krajín a aj v celom svete a spoločne s tvorivou deštrukciou spôsobuje nerovnosť.

Kombinácia centralizácie vo firmách a decentralizácie prostredníctvom hospodárskej súťaže na trhoch z neho robí jedinečný a dynamický systém. K dynamike kapitalistického systému prispievajú ekonomické aj politické podmienky vrátane toho, čo robí vláda ako ekonomický aktér. Dôležitými podmienkami sú zabezpečenie súkromného vlastníctva a poskytovanie základného výskumu a vzdelania.

Rastúca nerovnosť v čase kapitalistickej revolúcie je faktor, ktorý viedol najprv k požadovaniu a neskôr aj k rozšíreniu demokracie, politického systému, ktorý sa vyznačuje právnym štátom, občianskymi slobodami a inkluzívnymi a spravodlivými voľbami. Existujú rôzne formy kapitalizmu – niektoré z nich sú dynamické, iné nie, niektoré existujú spoločne s demokratickou vládou, iné nie.

Predstavili sme ekonomické štatistiky a ukazovatele ako reálny HDP na obyvateľa a parita kúpnej sily (PKS). Pozreli sme sa na to, prečo je logaritmická mierka užitočná pri porovnávaní tempa rastu v grafe. Venovali sme sa aj tomu, ako môžeme zistiť, či kapitalizmus môže spôsobovať hospodársky rast. V tejto súvislosti sme si predstavili prirodzený experiment, pri ktorom sa intervenčná a kontrolná skupina nachádzajú mimo laboratória.

Kapitalizmus a demokracia sa naďalej vyvíjajú, navzájom sa menia, prinášajú do sveta okolo nás revolúciu a ovplyvňujú náš každodenný život. V dôsledku environmentálnych externalít ekonomických rozhodnutí musia kapitalizmus a demokracia hľadať spôsoby, ako odvrátiť katastrofálnu zmenu klímy. Ekonómia vám pomôže tieto zmeny pochopiť a ukáže vám spôsoby, ako sa spolu s ostatnými môžete zapojiť do nepretržitého procesu zmeny.

1.14 Praktické úlohy z ekonómie: meranie zmeny klímy

V tejto kapitole sme sa venovali zmene klímy ako jednému z dôsledkov rýchleho hospodárskeho rastu, ku ktorému došlo vo väčšine krajín po priemyselnej revolúcii. Zmena klímy je dôležitou témou pri tvorbe politík, lebo vlády musia zhodnotiť vážnosť problému a potom rozhodnúť, ako ho zmiernia.

Predstavte si, že ste poradca pri zostavovaní politík v malej ostrovnej krajine. Vláda by chcela získať viac informácií o rozsahu zmeny klímy a jej možných príčinách. Spýtajú sa vás tieto otázky:

1. Ako dokážeme potvrdiť, že naozaj dochádza k zmene klímy?
2. Ak je zmena klímy skutočná, ako dokážeme zmerať jej rozsah a určiť jej pôvodcu?

Otvorte si empirický projekt 1 v Praktických úlohách z ekonómie, kde na tejto úlohe môžete pracovať.

Čo sa naučíte

V tomto projekte sa naučíte:

• používať grafy a súhrnné ukazovatele pri diskusiách o rozsahu zmeny klímy a jej možných príčinách,
• používať čiarové grafy na opísanie vývoja skutočných premenných v čase,
• zhrnúť údaje do frekvenčnej tabuľky a použiť stĺpcový graf na zobrazenie rozdelenia hodnôt,
• opísať rozdelenie hodnôt pomocou priemeru a rozptylu,
• používať bodové grafy a koeficient korelácie na posúdenie vzťahu medzi dvoma premennými a
• vysvetliť, čo meriame koreláciou a aké má korelácia obmedzenia.

1.15 Literatúra

• Acemoglu, Daron, and James A. Robinson. 2012. Why Nations Fail: The Origins of Power, Prosperity, and Poverty. New York, NY: Crown Publishing Group.
• Alvaredo, Facundo, Anthony B. Atkinson, Thomas Piketty, Emmanuel Saez, and Gabriel Zucman. 2016. The World Wealth and Income Database (WID).
• Atkinson, Anthony B., and Thomas Piketty, eds. 2007. Top Incomes Over the Twentieth Century: A Contrast between Continental European and English-Speaking Countries. Oxford: Oxford University Press. 
• Berghoff, Hartmut, and Uta Andrea Balbier. 2013. ‘From Centrally Planned Economy to Capitalist Avant-Garde? The Creation, Collapse, and Transformation of a Socialist Economy’. In The East German Economy, 1945–2010: Falling behind or Catching Up? Cambridge: Cambridge University Press.
• Churchill, Winston. 1946. ‘Iron Curtain’ speech.
• Deaton, A. 2013. The Great Escape: health, wealth, and the origins of inequality. Princeton: Princeton University Press.
• Drèze, Jean, and Amartya Sen. 2013. An Uncertain Glory: India and its Contradictions. Princeton, NJ: Princeton University Press: p. 2.
• Landes, David S. 2003. The Unbound Prometheus: Technological Change and Industrial Development in Western Europe from 1750 to the Present. Cambridge: Cambridge University Press.
• Piketty, Thomas. 2014. Capital in the Twenty-First Century. Cambridge, MA: Harvard University Press.
• Plummer, Alfred. 1971. Bronterre: A Political Biography of Bronterre O’Brien, 1804–64. Toronto: University of Toronto Press.
• Schumpeter, Joseph. (1943) 2003. Capitalism, Socialism and Democracy. pp. 167—72. Routledge.
• Schumpeter, Joseph A. 1949. ‘Science and Ideology’. The American Economic Review 39 (March): pp. 345–59.
• Schumpeter, Joseph A. 1997. Ten Great Economists. London: Routledge.
• Seabright, Paul. 2010. The Company of Strangers: A Natural History of Economic Life (Revised Edition). Princeton, NJ: Princeton University Press. 
• Skidelsky, Robert. 2012. ‘Robert Skidelsky-portrait: Joseph Schumpeter’.
• Smith, Adam. 1759. The Theory of Moral Sentiments. London: Printed for A. Millar, and A. Kincaid and J. Bell.
• Smith, Adam. 1776. An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations. New York: NY: Random House Publishing Group.
• World Bank, The. 1993. The East Asian miracle: Economic growth and public policy. New York, NY: Oxford University Press.